Reportáže 2013

ŠTEFANSKÝ HVIEZDICOVÝ VÝSTUP NA KAPUŠIANSKY HRAD

Poslednú decembrovú nedeľu tohto roku sme prijali pozvanie Klubu turistov Jantár so sídlom v Kapušanoch pri Prešove na Štefánsky hviezdicový výstup na Kapušiansky hradný vrch. Keďže sú vianočné sviatky nečakali sme ani nejakú bohatú účasť, napriek tomu sa nás zišla menšia hŕstka /10 turistov/ pri PD Sekčov v Tulčíku. Za pomerne polojasného počasia a nezvyklého tepla v tomto období prebrodili sme sa blatom až do lesného porastu. Vo vyšších polohách - od studničky Kelemenka sa objavil aj sniežik a my v dobrej nálade pokračujeme po hrebeni až na Kapušiansky hradný vrch. Tu od Fulianky sa k nám pripojili ďalší štyria turisti a spoločne sme prišli na nádvorie hradu. Po príchode sme si vypočuli prednášku hlavného koordinátora o histórii a rekonštrukcii hradu. Okolie Kapušianskeho hradu, ale aj samotná kultúrna pamiatka menia svoj vzhľad. Na hrade pracujú ľudia vďaka projektu Záchrana kultúrneho dedičstva. Robotníci sa najskôr pustili do odstraňovania náletových drevín, čistenia priekopy a podieľajú sa aj na archeologickom výskume na miestach, kde sa rozbehli stavebné práce.

„Lícovala sa v podstate najväčšia kaverna na severnej stene hradby. Používame vápennú maltu, nastavenú cementom, kopaný riečny piesok, preosiatu sutinu a pôvodné kamene, ktoré sme pri archeologickom výskume vykopali," vysvetľuje postup prác koordinátor Martin Sárossy. Kameňa je podľa neho nedostatok, pretože niekedy ho odtiaľto ľudia nosili na svoje stavby. Teraz ho bude potrebné doviezť z lomov. Problémy boli aj s vodou, pretože na hrade sa dá využiť len zachytená dažďová a tej bolo doteraz málo. Najskôr vodu zachytávali, potom ju vozili cisternami.

"Odstránili sme kroviny, aby sa dalo dostať k múrom, ale zároveň, aby bolo hrad vidieť z okolia. Na miestach okolo chodníka, kde postačuje drevené zábradlie, sme použili miestny prírodný materiál, chodníky sú tak bezpečnejšie," hovorí koordinátor prác.

Hrad bol vybudovaný v 13. storočí na mieste starého slovanského hradiska, ale v roku 1312 bol zbúraný. V roku 1410 hrad dostal Andrej Kappy, ktorý ho znovu vystaval a opevnil hradbami a strážnymi vežami, ktoré hrad uchránili pred obliehaním v roku 1468. Vojskám Mateja Korvína sa hrad nepodarilo dobyť. V 16. storočí pred hrozbou tureckého obliehania hrad znovu posilnili. Hrad mal obdĺžnikový pôdorys a pozostával z horného hradu a z predhradia. Za svojej éry vystriedal viacerých majiteľov. V roku 1685 to bol rod Tökölyovcov. V roku 1709 vojská Františka Rákocziho hrad podpálili. Vdova po Gabrielovi de Kapy Eva Gergelyaková  dá hrad zničený toľkými bojmi r. 1712 znovu postaviť. Avšak už tri roky nato je hrad /aby sa nestal sídlom rebelov/ z rozhodnutia uhorského snemu odsúdený na zánik a jeho majiteľka je nútená ho podpáliť. Rod Kapyovcov vlastnil hrad až do roku 1918.

Hrad má prevažne pravouhlú dispozíciu, pozostávajúcu z horného hradu a z predhradia. Prístupný je zo severu, v miestach, kde sa nachádza brána, ktorú strážila vstupná veža - jej základy sú v teréne ešte viditeľné. Predhradie chránil vysoký kamenný múr, sledujúci tvar terénu. Z jeho vnútornej strany stáli hospodárske budovy. Vlastný hrad sprístupňovala ďalšia brána, orientovaná na SV, zabezpečená deštruovanou hranolovou vežou. Po jej ľavej strane sa v hornom hrade tiahne múr opevnenia, ktorý ohraničuje vlastné nádvorie hradu, odľahčené z vnútornej strany tromi veľkými slepými arkádami. Na najvyššom bode stáli dve veže, obytná a obranná, spojené ďalšími budovami a boli o poschodie vyššie ako ostatné murivá. Dodnes stoja do značnej výšky kamenné múry. Na niektorých ešte vidno zvyšky omietok, inde sa čiastočne zachovali kamenné ostenia okien, strieľní, portálov. Dodnes sú v niektorých častiach konzoly, ktoré niesli pavlače alebo drevené stropy, možno identifikovať miesta, kde bol krb a miestami vidieť aj nábehy klenieb. V hrúbke muriva veže je zachovaný prevet. Na hradobných múroch sú kamenné krakorce, ktoré kedysi niesli trámový strop miestnosti. Na hradbách sú strieľne so širokou špaletou.

Po obhliadke hradu sme sa občerstvili, poopekali slaninku, ohriali sa pri ohni. V tom dorazili aj naši tulčícki cyklisti. Spoločne sme prijali pozvanie  kapušianskych turistov na Štefánsku kapustnicu. Chutila naozaj výborne. Podľa prezenčnej listiny sa na tejto akcii zúčastnilo asi 120 turistov. Ani samotní organizátori nečakali takúto účasť. Ďakujeme za skvelú organizáciu Klubu turistov Jantár a prajeme si, aby sme sa pri takýchto pekných akciách stretávali častejšie a utužovali priateľské vzťahy. 

Gabriela Klobušovská

 

POĎAKOVANIE VŠETKÝM ČAKANISTOM I ČAKANKÁM“ ZA BOHATÚ TURISTICKÚ ČINNOSŤ V SEZÓNE 2013

Milí moji turistickí kolegovia, priatelia!

Rok 2013 hodnotím ako úspešný a bohatý rok na rôzne turistické i bežecké akcie, ktoré sme si vzájomne naplánovali a ktorých sme sa zúčastnili. Bez pomoci, podpory a účasti Vás všetkých by sme neabsolvovali krásne výlety, nezažili veselé príhody, navzájom sa neobohatili o rôzne zemepisné, dejepisné, filozofické, psychologické a iné ľudské poznatky. Mnohí zvykneme na konci roka bilancovať svoju činnosť a ani ja nechcem byť výnimkou.

Bežkárske prechody Čergovským pohorím, Demiankou, Obručným – Kurovom, chatou Degeše, Haľagošom, Šarišskou vrchovinou (Branisko – Lipany, 44. ročník), absolvované v januári a februári boli zamerané viac na kondíciu skúsených bežkárov. Na výzvu našich „Čakaniek“ prvýkrát organizujeme Tulčícke operunky spojené s výcvikom pod záštitou inštruktorov klubu Mareka Kováča a Mirka Šoltésa.

V marci na pozvanie KST Tatran Prešov zahajujeme pešiu turistickú sezónu Veľkonočným výstupom na najvyšší kopec Slanských vrchov Šimonku. Počasie je veľmi hmlisté a vo vyšších polohách sa udržuje snehová vrstva, preto absolvujeme ešte lyžiarsku túru Závadka- Lysá. V apríli nás Maroš Mackanič (vedúci akcie) i jarné slniečko vylákali na nedeľňajšiu prechádzku do Čarnej sošniny za účasti nielen členov nášho klubu ale aj ďalších Tulčíčanov. Najkrajší mesiac roka - máj, kedy v prírode všetko ožíva a kvitne je určite dobre stráviť v jednom z najkrajších kútov Slovenska, v Zádielskej doline. Myslím, že to bola vydarená akcia a pohľad na tento div prírody v nás všetkých zanechal hlboké stopy. V júni sme sa zúčastnili púte na Kikapu a absolvovali sme autobusový výlet na poľské Pieniny. Vrchol „Tri koruny“ je najkrajšou kulisou skál nad Dunajcom. Bohatý záujem o túto akciu prejavili aj členovia ostatných turistických klubov a my sme sa rozhodli venovať tento výlet aj žiakom našej ZŠ. S poľutovaním však musím konštatovať, že žiaci našej ZŠ neprejavili žiadny záujem o túto tak peknú a atraktívnu akciu. Pohľad z „Troch koruniek“ stojí za to a ak tam niekedy zablúdite, určite si  nenechajte ujsť tento okulahodný pôžitok.

Vďaka pozvaniu Mirka Šoltésa a výbornému gulášu z kuchyne jeho partnerky Janky trávime cyrilo-metodskú júlovú nedeľu v nádhernom prostredí demjatských Vápenníkov a tešíme sa medzinárodnej účasti belgických a francúzskych priateľov. Biele víno z révy pestovanej na svahoch severozápadnej francúzskej Normandie chutí skutočne výnimočne a my Ti milý Claude za tento chuťový pôžitok ďakujeme. Horúce júlové leto tradične absolvujeme aj púť do Gaboltova. Po piatykrát a stále s novými členmi si overujeme svoje schopnosti prejsť takúto diaľku a s vypätím všetkých síl nakoniec prežívame duchovno v lone Škapuliarskej Matky.

Asi pre každého turistu  sú naše veľhory vždy veľmi atraktívnym zážitkom najmä v období horúceho augustového leta a začínajúcej septembrovej jesene. 27 turistov vystúpilo na Kriváň, ďalší turisti vystúpili na Slavkovský štít a tiež absolvovali prechod Štrbské pleso – Ostrva – Batizovské pleso – Vyšné Hágy. Krásna a nenáročná bola prechádzka do Tajchu v Slanskom pohorí. Pre veľký záujem sme v októbri vystúpili na Rysy, kde si jeden náš člen vyskúšal aj rolu horského nosiča, pričom vyniesol 58 kg náklad z Popradského plesa až na chatu pod Rysmi. „Tri čakanky“ prešli Mlynickou dolinou na Capie plesá a posledná tohtoročná túra vo Vysokých Tatrách bola venovaná návšteve Teryho chaty, pričom prejsť Malou studenou dolinou (hovorí sa, že je najkrajšia) je ozajstný zážitok. O emotívny zážitok sa postarajú aj slnečné lúče opreté do skál veľhôr odrážajúce sa vo vodách Piatich spišských plies.

V novembri sa stretávame na mysterióznom mieste Slanských vrchov Mohylky, nazývaných aj slovenský Stonehenge. Na záver turistickej sezóny sa stretávame na čergovskej chate pri vynikajúcom boršči, gitare a úžasnej atmosfére s prispením Vás všetkých. Úplnou bodkou je pozvanie KST Jantár na hviezdicový výstup na Kapušiansky hrad a Štefánsku kapustnicu v poslednú decembrovú nedeľu.

Tak ako hovorí Maroš Mackanič – úžasní ľudia, úžasné zážitky, úžasné chvíle... Myslím, že nie je ďaleko od pravdy a preto mi dovoľte milí turisti, sympatizanti, milovníci prírody a všetci ľudia dobrej vôle poďakovať Vám za činnosť a hojnú účasť na našich akciách a popriať Vám do Nového roka pevné zdravie a veľa krásnych turistických zážitkov v nastávajúcom roku 2014.

                                                                                          Vincent Klobušovský

 

VÝLET NA RYSY 12.10.2013, ANEB JAK MĚ NA VRCHOLU HORY VZAL POD SVÁ OCHRANNÁ KŘÍDLA KST ČAKAŇ TULČÍK
 
Oproti loňskému roku, kdy touto dobou již sněžilo, letošní 12. říjen přinesl příjemné počasí babího léta. Proto jsem se rozhodla vyrazit do – dle mého názoru – nejhezčích slovenských hor, do Vysokých Tater. Nevím, co mě k těmto horám tak táhne, snad staré vzpomínky na dovolené s rodiči, se kterými jsme sem jezdívali, snad respekt vysokých štítů, který ve mně vzbuzují. Každopádně, ač jsem vlastenec, takové hory u nás nenajdeme a my Češi budeme za dobrodružstvím slovenských hor stále rádi jezdit. Na Štrbské pleso jsem dojela s CK Valaška před půl desátou ranní a přivítalo nás teplé počasí a sluníčko, i když stačilo pohlédnout na hory a bylo nám jasné, že žádné úchvatné výhledy z vrcholků se dnes konat nebudou. Nevadí. Radost z výletu mi to v žádném případě nezkazilo.
 
Protože se nenašel nikdo, kdo by si chtěl „máknout“ se mnou a dojít až na Chatu pod Rysmi, vyrazila jsem svižným krokem sama. Stejně byly všude mraky lidí, každý chtěl využít jednu z posledních příležitostí na takový výlet. Cesta na Popradské pleso byla pohodová a předběhla jsem kdejakého turistu. Odtud už začala trasa ale více stoupat a brzy mé nohy i dech pocítily sílu tatranských kopců. Focení krásy kolem mi bylo alespoň dobrou výmluvou k častému odpočinku. Štíty hor v mracích, potůčky, Žabí plesa, cesta jištěná řetězi… Po třech hodinách stoupání jsem dorazila na nově postavenou Chatu pod Rysmi, lidmi tak přeplněnou, že o posezení uvnitř nad dobrým obědem bych si mohla nechat jen zdát. Tak jsem vytáhla svačinu a přemýšlela, co s načatým dnem. Tělo si mezitím stačilo odpočinout, a tak jsem se rozhodla, že bych mohla poprvé v životě zdolat i vrchol Rysů, vzdálený asi 50minut chůze.
 
To se ukázalo jako výborné rozhodnutí, protože asi po 10 minutách jsem potkala skvělou partičku veselých lidí z Klubu slovenských turistů, kteří mi zbytek cesty zpříjemnili a dověděla jsem se i spoustu zajímavých a užitečných informací o těchto horách. Takoví „soukromí průvodci.“ Dali jsme se do řeči, a výborně jsme se bavili. Bez úhony a bez uklouznutí na sněhu jsem v odhadnutém čase stihla dorazit na vrchol, opět obklopený lidmi natolik, že se sotva bylo kde vyfotit s místním mečem. Výhled zde byl nulový, mohli jsme si pouze domýšlet, co bychom na které straně v mlze viděli. Přesto jsem měla z výstupu dobrý pocit. Šéf klubu nám rozdal odznáčky na památku tohoto výletu, který se mi tímto vždy připomene. 
 
Celou zpáteční cestu mi Vinco, Tomáš a zbytek jejich party zpříjemnili svým doprovodem. V dobré náladě a spokojená s výletem a zážitky jsem dorazila v šest hodin k autobusu těsně před odjezdem v doprovodu Tomáše, který se mnou nasadil rychlejší krok, aby mi autobus neujel. Tímto zdravím zbytek této skupinky, omlouvám se za rychlý úprk bez rozloučení a těším se, že se snad v budoucnu ještě někdy na nějakém výletě ve Vašich krásných slovenských horách setkáme.
                                                                                                                                                                                         Hana Břoušková

                                                                                                    

OSTRVA

Krásne nedeľné slnkom zaliate ráno. Deň ako stvorený na turistiku. Nič lepšie sme si nemohli želať. A tak natešení a zvedaví, čo nás čaká sme sa zbiehali okolo 9 hodiny ráno pred Furkotkou (turistická ubytovňa na Štrbskom plese) s cieľom zdolať hojne navštevovaný tatranský vrchol Ostrvu.

Naše prvé kroky viedli na Popradské pleso. K tomuto známemu a turisticky navštevovanému plesu vedie príjemná cestička. Pomalým tempom to trvá poldruha hodiny. Už tu sa nám otvárali pekné výhľady do Popradskej kotliny a Mengusovskej doliny, ktorou sme stúpali. Popradské pleso sa radí medzi najväčšie v Tatrách, má rozlohu 6,88 ha a hĺbku 18 metrov. Leží v nadmorskej výške 1500 metrov. Pri plese stojí chata (bývalá chata kpt. Morávku), kde sme sa občerstvili a pokračovali v ceste. Z plesa vedú významné trasy Mengusovskou dolinou popri Veľkom Hincovom plese až na Kôprovský štít, či priamo na hraničný bod s Poľskom – známe Rysy. Treťou možnosťou bol výstup na Ostrvu – to bola naša trasa.

Ostrva (1984 m.n.m.) tvorí nevýrazný vrchol, predstavuje záver hrebeňa, v ktorom dominuje Končistá. Sú odtiaľ krásne výhľady do Mengusovskej doliny, aj doliny Zlomísk. Z opačnej strany vidieť pokračujúcu magistrálu smerom na Sliezsky dom. Zároveň sa môžeme pokochať celou trasou, ktorú sme absolvovali od Štrbského plesa. Výstup na tento vrchol tvoria zaujímavé serpentíny a magistrály. Výstup nám trval zhruba hodinku. Na vrchole sme si spravili zopár fotiek, posilnili sa jedlom čím sme si aj odľahčili ruksaky a začali pomaly schádzať dole.

Cestou späť sme šli smerom na Batizovské pleso. K tomuto krásnemu a tichému plesu sme sa dostali po niečo vyše hodine. Chodník z Ostrvy vedie prevažne skalným pásmom, miestami kosodrevinou. Pleso sa nachádza vo výške 1884 metrov. Jeho hĺbka je 12 metrov, rozloha 3,5 ha a teplota vody okolo 8 stupňov Celzia. Priamo nad plesom sa týči majestátny Gerlachovský štít. Z Batizovského plesa sme zišli do Vyšných Hágov a odtiaľ sme sa trošku unavení zviezli vláčikom k už vyššie spomínanej Furkotke J .

Ľudka a Dávid

 

SLAVKOVSKÝ ŠTÍT

Majestátny vrchol, ktorý sa charatkteristicky vypína v centrálnej časti Vysokých Tatier. Aj takto by sa dal definovať Slavkovský štít, ktorý sme sa rozhodli zdolať v sobotu 14. septembra. Aj napriek nepriaznivej predpovedi počasia sa Tatry ešte v ranných hodinách pýšili v objatí belasého neba. To nás samozrejme všetkých tešilo, pretože sme si pred príchodom netrúfali povedať, aké počasie nás bude čakať.

Východiskovým bodom bol Starý Smokovec, odkiaľ sa začínala túra o siedmej hodine ráno. Rozhodli sme sa, že Hrebienok obídeme a pôjdeme po modrej, čo nám v konečnom dôsledku malo ušetriť pár minút. Prvotný úsek cesty viedol po kamenistom chodníku s miernym stúpaním, ktorého začiatok by sme mohli pomenovať aj ako náučný chodník, kedže na ňom bolo umiestnených niekoľko výkladových tabúľ. Neskôr už nasledoval poctivý tatranský chodníček, ktorý sa kľukatil pomedzi stromy, zdobený schodmi z koreňov stromov. Po približne dvoch hodinách sme sa dostali k Slavkovskej vyhliadke, avšak vďaka hmle, ktorá nás sprevádzala takmer od začiatku až do konca výstupu,  nám boli výhľady do Veľkej Studenej doliny odoprené. Túto chvíľu sme využili aspoň na doplnenie potravy a tekutín, aby sme mali dosť síl na cestu pred sebou.

Nasledovalo dlhé stúpanie kosodrevinou. Cesta bola vyukladaná skalnými doskami, ktoré sa ale pre vlhkosť miestami šmýkali. Kvôli hmlistému počasiu síce  pôsobila  trocha monotónne, no dopredu nás hnal pomaly, ale isto blížíaci sa cieľ. Dostávame sa až k predvrcholu s názvom Nos, odkiaľ trasa pokračuje serpentínami až na vrchol. Postupne sa nám výhľady začínali čiastočne odhaľovať a pomedzi obláčiky sme nazerali na Poprad a okolie. Od očakávaného cieľa nás vtedy delilo približne 10 minút chôdze a pár výškových metrov, preto sme neváhali a kráčali ďalej. Okolo dvanástej hodiny na obed sme dovŕšili 2452 metrov nad morom, vrchol Slavkovského štítu. Ako zázrakom sa hmla začala trhať a najskôr sa nám nesmelo ukázal Lomnický štít a po ňom majestátny Gerlach.

Toto krásne miesto sme si vychutnávali asi polhodinku, urobili si pamätné fotky a začali pomaly schádzať dole. Nohy si už v ten deň niečo prežili a preto bolo zostupovanie značne náročné. Do Starého Smokovca sme dorazili okolo pol piatej popoludní, kde sme sa s menšou skupinkou rozlúčili. Zvyšná časť, ktorá ostávala do nedele sa išla ubytovať a myšlienkami sa už postupne presúvala do ďalšieho dňa, kde bol plánovaný výstup na Ostrvu.

Je pravdou, že Slavkovský štít preverí nielen fyzickú, ale aj psychickú zdatnosť turistu, no neostáva bez vďaky. Všetkým svojim verným sa odvďačí výhľadmi do blízkeho, ale aj ďalekého okolia, priam rozprávkovým pohľadom, ktorý v človeku ostáva v spomienkach natrvalo...

Katka a Tomáš

BLÍZKY TAJCH 

Pochod Slánskym pohorím je v našej dedine, Podhradík, už takmer 50.ročnou tradíciou. Organizuje sa každoročne na konci januára a je skutočne zaujímavou udalosťou. Keďže len málokto sa v zime odhodlá na takú dlhú túru lesom, je aj skvelou príležitosťou vychutnať si zasneženú prírodu, nádherné výhľady a oprášiť si kondičku (túra sa organizuje v dvoch variantoch, prvý trvá asi hodinku po ceste, druhá trasa vedie lesom a trvá i 5 hodín). Pred štyrmi rokmi k nemu pripudol i letný pochod z Podhradíka do Pavloviec. Tento rok sa udial až dvakrát, prvýkrat 14.augusta a druhý dnes, 8.septembra, na ktorom nás poctili svojou účasťou aj členovia KTS Čakaň z Tulčíka. Musím povedať, že som bola milo prekvapená a myslím si, že obe strany, turisti z Tulčika aj my Podhradíčania, sme strávili veľmi príjemnú nedeľu. Počasie bolo nádherné, ako stvorené na turistiku. Trasa je nenáročná, stačí nasledovať žltú značku, ktorá je zároveň aj cyklistickou trasou a zvládnu ju aj deti a starší ľudia. Až na zopár výnimok, nemá žiadne prudké stúpania, poskytuje chládok a celkovo trvá asi 2 hodiny. V cieli, v Pavlovciach, nás už čakalo príjemné občerstvenie - Pavlovský prameň. Asi nikde na Slovensku som nepila tak lahodnú "kvašnú" vodu. K dispozícii sú ohniská, ktoré sme i patrične využili a po asi hodinovej prestávke sme sa vrátili naspäť, tentokrát však po inej trase. Som veľmi vďačná, že som mala možnosť spoznať týchto ľudí - dobre naladení, priateľskí a skúsení turisti, ktorí nám naše pozvanie hneď vrátili v podobe pozvania na výstup na Slavkovský štít. Dúfam, že ešte budeme mať možnosť stretnúť sa a spoločne si vychutnať niektorú z prírodných krás Slovenska.  

Eva a Alexandra Mamrillové.

HEJ, POD KRIVÁŇOM, TAM JE KRÁSNY SVET

Aj napriek dlhému odolávaniu pozvaniam na rôzne túry od členov KST Čakaň a taktiež aj mojich rodičov, som sa rozhodla pre zaujímavú ponuku - výstup na Kriváň, v prvú augustovú nedeľu. Brala som to ako niečo nové a zároveň aj ako odskúšanie mojich fyzických schopností. Síce mi skoré ranné vstávanie robilo trochu problém, no potom to naozaj stálo za to! Našimi "krásnymi" slovenskými cestami sme sa zhruba po hodine aj niečo dostali na Tri studničky, odkiaľ sme vyrazili po vyznačenom turistickom chodníčku pešo po šiestej hodine ráno. Prvá menšia prestávka na posilnenie nás čakala pri partizánskom bunkri. Potom bol terén čoraz ťažší, no výhľad o to krajší. Ihličnaté lesy vystriedala  kosodrevina a skaly. Aj keď sa zdalo, že vrchol je už na dosah, pred nami bol ešte riadny kus cesty. V žľabe pod Kriváňom nás schladil štipľavý vietor. Na rázcestí sme stretávali ľudí, ktorí sa vybrali na Kriváň z opačnej strany, od Štrbského Plesa.  Už cestou na Malý Kriváň začínala trasa vyzerať dosť krkolomne, no až pod štítom Kriváňa sa ukázala náročnosť výstupu. Únavu vystriedala neskutočná eufória, keď som sa dotkla kríža na jeho vrchole. Posadali sme si, posilnili sa po náročnom výstupe a kochali sa krásou slovenských veľhôr - Vysokých a Nízkych Tatier. Na vrchole sme si urobili niekoľko pamätných záberov. Možno by sa zdalo, že cestou dole to pôjde oveľa ľahšie, no taktiež to vôbec nebola prechádzka ružovým sadom. Zastavili sme sa pri Jamskom Plese a pokračovali sme na Štrbské Pleso. Tam sme si po náročnom, no krásnom dni dopriali dobre vychladené pivko, ja samozrejme len kofolu. Bol to úžasný deň a dúfam, že takýchto dní s KST Čakaň zažijem viac. :)

                                                                                                                Baša Minčáková

GABOLTOV 2013   

Opäť som mal možnosť zažiť skvele naplánovanú a aj zrealizovanú ďalšiu nádhernú aktivitu turistov KST  Čakaň - Tulčík v termíne 19. 7. - 21. 7. 2013.                                                

Vincent Klobušovský a Maroš Mackanič - hlavní a tradiční aktéri tejto púte z Tulčíka do Gaboltova urobili už v prípravnej fáze púte, aj počas nej, všetko preto, aby sme sa dostali v naplánovanom čase na pútnické miesto Gaboltov, ktoré je známe  predovšetkým svojou úctou k Panne Márii Karmelskej - Škapuliarskej a svätovojtešskou tradíciou. Je to miesto, kde zažívate už pri vstupe podvečer, aj neskoršie v noci, niečo neopísateľné... Krátko po šestnástej hodine v Tulčíku pod kostolnou vežou Maroš otvoril 4. ročník púte do Gaboltova príhovorom o tomto pútnickom mieste. Odhodlanú 5-člennú skupinku prekvapilo už na Demjatských kopcoch náhodné stretnutie p. farára Imricha Anderka z Terne, ktorý nás požehnaním vyprevadil na ďalší úsek cesty v smere Vápenníky - Čarná Sošnina. Pri kríži pred Žatkovcami sme strávili krátku meditačnú chvíľku zakončenú mariánskou pesničkou, ktorá bola neplánovane zavŕšená večerným zvonením. Posledné dedinky Geraltov a Závadka sme míňali pri zapadajúcom slnku. Chata Krivuľa bola ideálne miesto na načerpanie ďalších nových síl aj preto, že piatková trasa  končila až na Chate Čergov. Za svitu mesiaca, hviezd, svätojánskych mušiek a našich bateriek sme v dobrej pohode aj v celkom slušnom čase dorazili na chatu. Poskytnutý nocľah a pohostinnosť majiteľov Chaty Čergov, aj napriek bežiacim rekonštrukčným prácam, nám padli vhod. Príjemné bolo aj stretnutie s pútnikmi z Terne.                                                                                                                                                                                                                           

   Sobotňajšia ranná sprcha, káva a Marošove zaujímavé príhovory odštartovali skoro ráno pokračovanie krásnej víkendovej trasy Čergovským hrebeňom:  Chata Čergovčanka - Vrchol Čergova - Chochuľka - Veľká Javorina - Sedlo Lysina. Absolvovali sme ju s malými prestávkami pri vychutnávaní čučoriedok, vzájomnou snahou zachytiť čo najkrajšie snímky z trasy, postupným  odľahčovaním svojich ruksakov pri Marošovom ohníku a jeho ďalším zaujímavým rozprávaním. Po opečených klobáskach potešili každého aj Vincove čokoládové „bonusy“ , ako aj hríby, ktoré sme postupne nachádzali pri zchádzaní z hrebeňa nad dedinkou Kríže. Obedňajšia prestávka v dedinke Bogliarka u „Magdy“ nás vzpružila pred poslednou fázou trasy   Kružlov - Kružlovská Huta - Kurov. Po jej absolvovaní sme už hasili smäd a snažili sa nemyslieť na únavu. Konštatovali sme, že naša púť sa blíži ku koncu a na prekvapenie sa zaobišla bez zrážok a búrok. Naozaj výnimočné slnečné počasie nás sprevádzalo počas celej akcie a vyzeralo to, že bude aj ďalej. A nielen to. Dve slniečka našej skupinky - Majka Pekárová a moja manželka Oxana, hravo držali tempo na celej trase púte a zaručene môžu byť hrdé na svoj výkon. Výhľad na cieľové pútnické miesto pri vstupe do Gaboltova sme si všetci vychutnali ešte pri dosť silných slnečných lúčoch...

Ako sme sa blížili k pútnickému miestu stúpajúc po schodoch sme sa opäť náhodne stretli s p.farárom Anderkom, ktorý bol rovnako prekvapený a potešený, že sme všetci dorazili do cieľa. Stretnutia s ďalšími známymi aj neznámymi ľuďmi počas celej akcie nám dodávali postupne novú energiu. Tá nás udržala v bdelom stave a znásobovala sa sledovaním programu tejto odpustovej slávnosti Panny Márii Karmelskej - Škapuliarskej pri našich stanoch aj mimo nich i neskoro po pol noci...                                                                                                                                     

Počas nedeľňajšieho návratu domov autobusom som si uvedomoval, že to bola moja prvá absolvovaná púť takéhoto charakteru...     Naozaj krásny zážitok, krajší ako som ho opísal. Neveríte? Vyskúšajte. Aj Vy môžete urobiť krajším budúci ročník...

Ing. Peter Pecuch

                                                                                                                            

La surprise de Cyrille et Méthode

En fin de matinée du 5 juillet, Miro nous appelle pour nous proposer de participer à un pique-nique organisé par KST Cakan. Nous avions un autre programme mais nous avons bien fait d’accepter car nous avons passé un moment très agréable. Nous avons été accueillis au point de rendez-vous de manière chaleureuse par un groupe de personnes sympathiques qui nous ont immédiatement adoptés. Nous avons dégusté un fameux Gulas dans un décor superbe en haut d’une colline. Le panorama, la bonne humeur et les chansons ont fait passer très vite cet après-midi. Nous remercions les organisateurs, ainsi que les participants pour ce moment de partage qui nous laisse un excellent souvenir.

Maria & Claude

Prekvapenie na Cyrila a Metoda

Dopoludnia 5. júla nám zavolal Miro Šoltés s pozvaním na guľáš v prírode, ktorý organizoval KST Čakaň Tulčík. Mali sme naplánovaný iný program, ale pozvanie sme napriek tomu prijali. A dobre sme urobili, pretože sme tam strávili veľmi prijemné chvíle. Boli sme srdečne privítaní skupinou sympatických ľudí, ktorí nás ihneď “adoptovali” a pochutnali sme si na výbornom guľáši v nádhernom prostredí Demjatských Vápenikov. Krásna príroda, dobra nálada a pesničky sa podieľali na tom, že popoludnie ubehlo veľmi rýchlo. Ďakujeme organizátorom a taktiež účastníkom, že sa s nami podelili o tieto prijemné chvíle, ktoré v nás zanechali vynikajúcu spomienku.

Maria & Claude

POĽSKÉ PIENINY /TRI KORUNY/

V sobotu 22.júna 2013 sme sa vybrali objednaným autobusom do jedného z najkrajších kútov nášho Slovenska, do Pieninského národného parku – na jeho poľskú stranu . Okrem turistov z Tulčíka a legálnych „Hubárov Tulčík s gitarou“ išli s nami aj ilegálni hubári Dušan a Miro od Hajtola a prešovská skupinka Tulipán.  V Červenom Kláštore sa k nám pridala skupina „autoopravárov z Tulčíka“, ktorá prišla autom. 

Túra sa začala na parkovisku pri lávke ponad Dunajec, ktorá umožňuje od 12. augusta 2006 peším a cykloturistom prechádzať medzi Červeným Kláštorom a Nižnými Sromowcami. Takto sa stal populárny výstup na vrchol Troch Korún (Trzy Korony) ľahko dostupný.

Východzím bodom je obec Nižné Sromowce, kde začína žltá značka. Míňa rázcestie so zelenou značkou pri turistickej chate Tri koruny (Schronisko Trzy Korony) a stúpa Szopczańskou roklinou (Wawóz Szopczański) do sedla Chvála Bohu (Przelecz Szopka). 

Názov sedla vznikol veľmi prozaicky. Po výstupe do sedla si netrénovaný turista povie: „Chvalabohu, že som už hore.“ Tu nazbierali ilegálni hubári niekoľko hríbov a všetci sme si tu oddýchli a občerstvili sa. Nasleduje výstup modrou značkou cez lúčinu a lesom na poľanu Pieniny, kde je odbočka k panoramatickej galérii na vrchole Troch korún. Za výstup na vrchol sa platí vstupný poplatok (5 PLN, resp. 1,3 EUR), ktorý platí ten istý deň aj na výstup na Sokolicu (snáď tam pôjdeme nabudúce).

Kráčame prikázaným smerom (vľavo) po oceľovej konštrukcii. Vstup na kovové monštrum za búrky je viac ako rizikové. Nakoľko od západu už počuť hrmenie, máme obavy, či nás na trase dnešnej túry nechytí búrka. Úzky koridor (pre jedného človeka) nás po mnohých schodoch dovedie na najvyšší bod Troch korún.

Tri Koruny je najvyšší vrchol v poľských (Wlaścivych) Pieninách s výškou 982 m. Masy turistov priťahuje svojimi piatimi skalnými zubami so 100 metrovými zrázmi na juh. Bralné veže vytvárajú dokopy korunu, z ktorých je prístupná len najvyššia veža – Okraglica s vyhliadkovou terasou pre cca 15 ľudí. Záleží od veľkosti batohov, ale aj turistov.

Zvyšné štyri bralá majú názvy: Pańska Skala, Plaska Skala, Ganek a Nad Ogródki. 

Z terasy je pekný výhľad na Tatry, Gorce nad Nowym Targom, Beskid Sadecki, Spišskú Maguru, okolité Pieniny. Overíli sme si farbu kláštornej strechy a identifikovali malé bodky (plte) na Dunajci. Na terase si  poniektorí aj zanôtili Na Kráľovej holi, stojí strom zelený a pre Poliakov - Goraľu, či ci nežaľ...

Pre zostup sme si zvolili modrú značku k rázcestiu Kosarzyska  (poniektorí išli ďalej 15 min. po modrej na Góru Zamkowu -zrúcaniny Pieninského hradu  a vrátili sa späť k rázc. Kosarzyska)  a neskôr zelenú značku späť k Chate Tri koruny. Cestou v lese nám trošku pršalo, ale búrka sa nám vyhla. Pri chate Tri koruny sme sa všetci zišli a spoločne prešli cez Nižné Sromowce, lávkou ponad Dunajec na slovenskú stranu, kde sme sa v reštaurácii občerstvili, zaspievali si pri gitare a cca o 15:30 hod. vyrazili domov, nakoľko v Kapušanoch vystupovala večer Lúčnica a v Raslaviciach bol 45. ročník Šarišských  slávnosti piesni a tancov.

 Ján Kundrát

ROZKVITNUTÝ MÁJ V ZÁDIELSKEJ TIESŇAVE

Tento úžasný kút prírody v nás zanechal hlbokú stopu, pošteklil naše zmysly, očaril vôňou materinej dúšky, ukojil zrak pohľadom na rozkvitnutý hlaváčik i odkvitnutý poniklec, či vzácnu rumenicu turniansku, ohlušil silou burácajúceho potoka. V spoločnosti p. Suchára a jeho manželky (ďakujeme), nádherného počasia a dobrej nálady. Snáď preto sa chcú o svoje dojmy a zážitky podeliť viacerí naši Čakanisti, alebo skôr Čakanistky.

Skupinka nadšencov sa vybrala na túru s cieľom načerpať nové sily pred príchodom leta a priznám sa, že mnohí netušili kde bude cieľ našej cesty.

Túra sa začala na parkovisku pod Turnianskym hradom. Už tam sa nám naskytol pohľad na hrad. Výstup naň nebol až taký náročný ako sme si mysleli. V jeho areáli sa nám ponúkajú krásne pohľady, ktoré sme si samozrejme museli zvečniť. Po krátkom oddychu a malom občerstvení pokračujeme ďalšou trasou.
Chodník je veľmi úzky a kamenistý, preto musíme byť opatrní. Bolo teplo a tak časté prestávky a pitný režim nesmeli chýbať. No nádherný pohľad z okraja Zádielskej planiny bol odmenou a stál za to. Našu pozornosť zaujala Cukrová homoľa (105 m vysoká ihlanovitá skala vymodelovaná erozívnou činnosťou vody, najvyšší vežovitý skalný útvar na Slovensku, neustále zdolávaný zdatnými skalolezcami), ktorú sme mali možnosť vidieť z vtáčej perspektívy, ale aj z doliny. Ani sme si neuvedomili, že celá trasa vedie prísne chráneným a vzácnym územím. Začíname klesať lesnou cestou a v diaľke už je počuť Blatný potok, ktorý lemuje celú Zádielsku dolinu. Po príjemnom osviežení v ňom sme dorazili k Zádielskej chate, kde sme si dali pivko a kofolu. Nasledovala záverečná časť trasy, po ktorej sme si vychutnali pohľady na nádherné vápencové skaly a bralá  a neveriacky krútili hlavami, že naše ubolené nohy zdolali takú výšku. Ešte posledné zábery a plní dojmov a krásnych zážitkov kráčame k autám a smerujeme k našim domovom. Pekné zážitky a dojmy na nás zanechali stopy radosti a príjemných pocitov z pekne prežitého dňa. Koľkí na Slovensku netušia, že taký krásny kút prírody u nás existuje.

                                                                                                            Jarka Macková

 

Pri zmienke o Zádielskej doline som si zobrala turistickú mapu a hľadám... Vysoké Tatry, Nízke Tatry, Malá Fatra, Veľká Fatra, Slovenský raj ... Ani vo sne by ma nenapadlo, že táto krásna oblasť sa nachádza v lokalite Slovenský kras! Ale pri zmienke "dolina" som si myslela že je to taká "špacírka po rovine." No chyba!

Ráno 8. 5. sme sa zišli partia 18 skvelých ľudí. Najprv sme si boli prezrieť Turniansky hrad (Turňa nad Bodvou.) Opatrnými dávkami informácií od nášho "Viňa" sme sa dozvedeli, že z Turnianskeho hradu sa dostaneme po hrebeni vypínajúcich sa skál k nášmu cieľu. Obišli sme kaňon v tvare podkovy - podotýkam v úctyhodnej nadmorskej výške. Počuli sme zurkot potoka Blatnica, no nevideli sme ho. Bol hlboko pod nami (400 m kolmo dole). Pri malom občerstvení nám robil spoločnosť krásny žltý kvietok, hlaváčik jarný. Unesená som bola množstvom kvitnúcich poľných jahôd, ktoré mi pripomínali detstvo v mojej rodnej Bardejovskej Zábave. Cesta dole nám potom už rýchlo ubehla, 3 km dlhá Zádielska tiesňava je krasový kaňon vytvorený eróznou činnosťou Blatného potoka vo vápencoch a je to niečo nádherné. 

Chcem sa poďakovať všetkým, ktorí prispeli k úžasnej atmosfére krásneho slnečného dňa! Kto milujete prírodu, pridajte sa k nám "Tulčíckym turistom". Vek nech Vás neobmedzuje, najťažšie je začať!                                                                                                                          

Marta Horvátová

ČARNA SOŠNINA

Prebúdza sa príroda a naše telo sa pripravuje na teplejšie dni. Rovnako tak by sa mala pripravovať aj naša forma. Každý je individualista a tak jedine vyvážená strava, včítane surovej zeleniny, ovocia a tekutín zaručí úspech a výsledky. Ak k tomu primerane pridáme pohybové aktivity, máme nastavený správny kurz k plnohodnotnému a dlhému životu v zdraví. Najmä po takej dlhej zime, ako bola táto. Prihliadnuc na tieto skutočnosti sme sa rozhodli zorganizovať výlet do blízkeho okolia Tulčíka nielen pre členov klubu, ale aj pre ostatných Tulčíčanov. Zišli sme sa v peknom počte a vyrazili za sprievodu asi štyroch stád srnčej a jelenej zveri, ktoré sme mali možnosť obdivovať celkom zblízka, smerom na Demjatské vápenné kopce až k Čarnej sošnine. Na tomto území rastie vzácna čierna borovica - veľký ihličnatý strom so širokou korunou, ktorý dorastá až do výšky 50 metrov. Má krivé nerovné konáre. Ihlice vyrastajúce po dvoch sú až 17 cm dlhé a opadávajú raz za 4-5 rokov. Kôra je najprv hladká, neskôr veľmi hlboko rozbrázdená, odlupujúca sa v šupinách. Je hnedočierna alebo čiernosivá. Samičie malé šišky rastú po jednom alebo v malých skupinkách a sú hnedo sfarbené.

Túto túru hodnotí cez svoje pocity Maroš Mackanič – vedúci akcie:

Krásny čas. Dobrý výhľad. Úžasní ľudia. Pokojná a priateľská atmosféra. Nádherný zážitok. Pokoj v srdci. Vďaka našim priateľom z KST Lokomotíva Prešov. Vďaka všetkým, ktorí boli s nami po prvýkrát. Vďaka Ti Pane, lebo vznešené a nádherné sú tvoje diela a všetko si múdro urobil. 

tím KST  Čakaň Tulčík

VEĽKONOČNÝ PONDELOK NA ZASNEŽENEJ ŠIMONKE

No, čo je veľa, to je veľa. Tak takýto záver marca asi nikto nečakal, nieto ešte takú studenú Veľkú noc. Aj naši Čakanisti sa psychicky pripravovali na pešie túry pohladené jarným slnkom. Smola! Bežky sme teda zďaleka neodložili a absolvovali sme prechod zo Závadky na Lysú. Deň je však konečne dlhší ako noc, keďže v období okolo 20. marca nastáva jarná rovnodennosť, slnko pri svojom zdanlivom pohybe pretína svetový rovník a prechádza z južnej pologule na severnú.

Tradične každý rok na veľkonočný pondelok turisti s KST Prešov organizujú výstup na Šimonku. A my sme neváhali sa k nim pridať.

Šimonka leží v pohorí Slanské vrchy v Matransko-slanskej oblasti a je najvyšším vrcholom pohoria (1092 m n. m.). Na západe ju ohraničuje Košická kotlina, na východe Východoslovenská pahorkatina a na severe Beskydské predhorie. Na západe masív Šimonky výrazne vystupuje nad Zlatobanskú kotlinu. Šimonka sa rozprestiera na ploche 15,70 ha a je vyhlásená za štátnu prírodnu rezerváciu kvôli chráneným pralesovým porastom bučín, jedľových bučín a na balvanovitých sutinových svahoch i bučín s javorom horským a jaseňom štíhlym. Zo Šimonky nie je celkový kruhový výhľad, pretože na severovýchode a juhovýchode je clonený vysokými lesmi. Na vrchol nás doviedla zelená turistická značka zo Zlatej Bane cez Grimov laz. Celé okolie zahalila hustá hmla a dlho očakávaný výhľad zo samotného vrcholu sa nekonal. Ale ani to nám neubralo na nálade. Priatelia turisti vytiahli harmoniku a pri ohníku sa lesom niesol spev ľudových pesničiek.

Ľudová pranostika hovorí, že marcový sneh nie je dobrý, ani keby ho vo vreci vyniesli na chotár. Verme, že apríl bude vľúdnejší a konečne prídu teplejšie dni. 

tím KST Čakaň Tulčík

UBEŽKOVANÝ FEBRUÁR

Prvý februárový víkend bežkujeme z Hradiska na Čergov v poriadnej metelici, ktorá nás sprevádza až na čergovskú chatu.

Aby ani dievčatá nezaháľali, organizujeme Tulčícke operunky II. Novonapadnutý sneh a jasné bezveterné počasie dokresľuje skvelú atmosféru tréningu pod vedením skúseného inštruktora :) Mareka Kováča. Stopa tentoraz kopíruje potok Čakaň, záver trasy cik - cakujeme do kopca a oddychujeme pri chate Hradzenka. Po chvíli oddychu nabití energiou (po čokoláde) sa spúšťame dole kopcom a naberáme rýchlosť. Náhodné pády sa snažíme prekonávať s úsmevom na tvári.

Už po 44 - krát organizuje regionálna rada KST Prešov prechod Šarišskou vrchovinou : Branisko – Bachureň – Lipany. Pri pomerne dobrej viditeľnosti absolvujeme 28 km dlhú trať a 870 m prevýšenie. Niektorí Čakanisti sa zúčastnia 24. ročníka prechodu Demiankou po trase Ďurková - Vislanka - Kňazová hora - Demianka - Putnov - Lipany a prekonávajú 20 km trať s prevýšením 660 m.  

No a v rámci kondičky, aby sme nezaspali na vavrínoch, odskočíme si takisto za pekného slnečného počasia na Haľagoš. Tak ako vidíte nezaháľame. Pridajte sa k nám všetci, ktorí sa chcete s bežkami kamarátiť. Len odvahu priatelia!

tím KST Čakaň Tulčík

 

JANUÁR 2013

Minulosťou je prvý mesiac roka 2013, ale zima je stále v plnom prúde.

Plnými dúškami  vychutnávame  príchod Nového roka opäť na Čakani, rozmýšľajúc, ako s touto zimou „zatočiť“. Následne organizujeme Tulčícke operunky pre začínajúcich bežkárov a bežkárky. Poniektorých tento šport chytá viac, iných menej, ale snažíme sa a trénujeme. Návšteva Štrbského Plesa, kde sú naozaj perfektné bežecké trate a ideálne podmienky pre začiatočníkov je fascinujúcou čerešničkou na torte. Najprv opatrne, po rovinke, okolo samotného plesa, potom bližšie k mostíkom, kde skúšame korčuľovanie, či pluhovanie. Po troch hodinkách sa technika bežkovania dostáva pomaly do nôh, ale čas je neúprosný a ďalší tréning sa musí odložiť. Netrpezlivo čakáme, kedy napadne nový sneh, aby sme sa opäť postavili na bežky.

Zdatnejší „Čakanisti“ absolvovali prechod z Majdanu na chatu Čergov a Hradisko v rámci 3.ročníka Zimného regionálneho zrazu turistov na Lysej. 

Gabriela Klobušovská