ARCHÍV 2012

SILVESTER 2012

Každoročne, tohto roku už po 26-krát sa konal na Šarišskom hrade zraz turistov, ktorý organizuje KST regiónu Šariš. My sme satejto akcie zúčastnili po prvýkrát na popud Mirka Šoltésa z Demjaty. Prežili sme jeden z najkrajších dní roka v krásnom prostredí starobylého hradu, pri ohníku, opekačke, harmonike, s veselými ľuďmi a k tomu všetkému nás zohrievalo slnko z nebeskej oblohy. 

Svoje dojmy a zážitky vo svojom príspevku opísala Bianka Šoltésová (8 ročná).

V pondelok ráno ma ocko zobudil a povedal, že ideme na Šarišský hrad osláviť Silvestra. Vôbec sa mi nechcelo, lebo som chcela pozerať rozprávky. Nakoniec ma presvedčil. Keď sme prišli na hrad, bola som prekvapená, koľko tam bolo ľudí. Hneď na hrade som dostala sladkú odmenu a pohľadnicu. Keď som si sadla na kopec s teplým čajom v rukách a pozerala dole na turistov, mala som pocit, že som v divadle. Všetci si podávali ruky, objímali sa, blahoželali si, popíjali, spievali, opekali slaninku, deti sa šmýkali a všetci boli šťastní ako v rozprávke. Zábavná bola aj cesta z hradu. Bola celá zľadovatelá a ja som sa zabávala z pádov starších turistov. Nakoniec som sa šťastne prešmýkala k parkovisku. Som vďačná ockovi, že ma ráno prehovoril a prosím ho, aby ma takto presvedčil stále, keď sa mi nebude chcieť.

Bianka Šoltésová (8 r.)

SYROVÁ HORA

Nie, nešli sme nikam ďaleko aj keď je názov miesta taký zaujímavý. Stačí sa otočiť smerom na Podhorany a vykročiť na túru ponad „Salaš“ a za krátko sme došli na bod 454 m n. m. s názvom Syrová Hora. Niekto „pešobusom“ a niekto na bicykli sme sa rovnako stretli na tomto našom spoločnom cieli. A ako už bolo povedané, bonus v podobe čerstvo namiešaného Bowle nám dobre padol v príjemnom mrazivom počasí. Nebolo opäť výnimkou, že na vychádzke sme stretli aj jednu líšku a zopár srniek na našich bielych poliach. Ukázali sa nám dokonca aj naše Tatry a Lysá na Čergove. Ešte krátka vychádzka smerom ku krížiku nad Podhoranami a potom už len dole ku Tulčíku, po čerstvo napadanom „snežíku.“

Marek Kováč

 

ZÁVER SEZÓNY 

November – listopad – studeň

V starom rímskom kalendári to bol deviaty mesiac z desiatich. Pôvodný rímsky kalendár, najmä jeho druhá polovica bola pomenovaná podľa číslic, napr. september – septe (sedem), október – octo (osem), november – novem (deväť), december – decem (desať). Druhý rímsky kráľ Pompílius však zaradil na začiatok kalendára ešte dva mesiace: január( januarius - mesiac) a február (februa - choroba). Tým sa ostatné mesiace posunuli, ale názvy už ostali.

Podľa gregoriánskeho kalendára je november jedenásty mesiac a v našich zemepisných šírkach  sa vyznačuje sychravým, hmlistým počasím, či prízemnými mrazíkmi. Príznačné pranostiky ako novembrová hmla zhasína slnko, alebo novembrové slnko na zem nevidí, nadobúdajú teda plnú účinnosť a nám neostáva nič iné len rozlúčiť sa s letnou turistickou sezónou výstupom na Veľkú Stráž, opradenú rôznymi povesťami, kde sa nachádzajú okúzľujúce studničky a bizarné skalné útvary. Viete, že  pod Veľkou Strážou nad obcou Fintice sa nachádza studnička, ktorá sa vraj otvára vždy na Veľký piatok a vtedy si z nej každý môže nabrať toľko zlata, koľko len vládze odniesť?  Podobná studnička je aj na druhej strane kopca nad osadou Kanaš, v lokalite Záhradky. Tá sa vraj otvára na Deň Zeme, ktorý pripadá na 22. apríla, na poludnie, počas obedňajšieho zvonenia v miestnom kostole. Vtedy zo studničky vystúpi víla, ktorá potom blúdi okolím Kanaša až do polnoci. Toho kto ju stretne a uvidí, premení na obrovský bizarný kameň, akých je už v okolí veľa.

Tak na tomto mysterióznom mieste symbolicky uzatvárame pešiu turistickú sezónu poďakovaním Bohu za krásne spoločenstvo s ľuďmi, za príjemné stretnutia i prekvapenia v ešte krajšej prírode. Áno, aj milé prekvapenia, pretože pri kríži na vrchole Veľkej Stráže nás víta 71 - ročný pán Jakubčo zo Záhradného, ktorý sa dozvedel o výstupe na našej internetovej stránke a prišiel nás pozdraviť a povzbudiť. Vzácne a dojímavé stretnutie.

Aj keď zubaté slnko sa prediera pomedzi holé konáre stromov, na vrchole fúka silný vietor. Po krátkom zastavení schádzame po opadanom lístí vyznačeným chodníkom do miestneho baru v Záhradnom, kde pri kapustnici a dobrej kávičke spomíname a hodnotíme už uplynulú bohatú turistickú sezónu a plánujeme ďalšie túry na nadchádzajúci rok 2013.       

                                                                        Gabriela Klobušovská

VÍKEND V TATRÁCH

Posledný tohoročný teplý slnečný víkend v Tatrách sa začal v piatok ubytovaním našich najmladších turistov na Štrbskom Plese. Aj keď cieľom bolo tentokrát zdolať výstup na Bystré sedlo a Furkotský štít, mnohí sa rozhodli inak a po krátkom odpočinku sa v sobotu ráno prvá skupina vybrala na vodopád Skok, druhá skupina vyrazila na Téryho chatu. Ďalšia skupinka, ktorá prišla do Tatier v sobotu ráno, si to namierila na Brnčalovu chatu a chatu Plesnivec. Večer na Štrbské Pleso dorazili poslední turisti a v nedeľu sa podľa plánu vybrali na Bystré sedlo a Furkotský štít. Nedeľné bezoblačné počasie si mladí vychutnali výstupom na Poľský hrebeň. Za zabezpečenie ubytovania ďakuje Juditke Mackovej 22 zúčastnených turistov. Zážitky z výstupu na Bystré sedlo opísala vo svojom príspevku Majka Pekárová.

Pani Jeseň nám ukázala Tatry len v tom najlepšom svetle, počasie bolo úplne ukážkové, obloha bez jediného obláčika, takže aj viditeľnosť bola skvelá. Túru  sme odštartovali na Štrbskom Plese, vychutnali sme si rannú vôňu tatranských lesov a postupne sme prešli do kosodreviny Mlynickej doliny. Počas oddychovej prestávky sme si urobili jasno v "Soliskách" na našej ľavej strane a nabrali síl do ďalšej cesty. Kráčajúc farebnou prírodou sme došli k vodopádu Skok a fotkami zvečnili jeho krásu. Urobili sme si neskoré raňajky a nadšenci pre skutočnú vysokohorskú turistiku pokračovali v túre ďalej. Cestou sme videli niekoľko pliesok a plies, na ktorých si už zgustla pani Zima vrstvou ľadu. Pri Capom plese, ktoré ponúkalo krásny zrkadlový obraz okolitých hôr sa nám naskytol pohľad aj na úsek, ktorý nás ešte čakal, a niektorí menej skúsení si povedali, že uf-uf. Ale cieľ bol jasný Bystré sedlo. Počas dychových a oddychových prestávok sme obdivovali krásu okolitých hôr a kondičku tých skôr narodených. Došli sme na križovatku a čo ďalej, ešte zdolať aj Furkotský štít s 2403,5 m a krásnym výhľadom alebo sa uspokojiť s Bystrým sedlom a jeho 2314 m? Skromnejší, či menej zdatní pokračovali cez reťaze na Bystré sedlo a dobre urobili, lebo sa im naskytol krásny pohľad na Kriváň. Ďalej sme pokračovali Furkotskou dolinou míňajúc Vyšné a Nižné Wahlenbergovo pleso a neskôr aj Furkotské plesá. Našu vydarenú túru sme ukončili pri Štrbskom Plese s poďakovaním Tatrám, že nám dopriali také počasie, pohľady a spoločnosť ľudí, ktorí majú radi prírodu. Takže sa teším na ďalšie túry:)
 
   Majka Pekárová

MINČOL

Pekné septembrové počasie  sme využili na výstup na najvyšší vrch Čergovského pohoria – Minčol (1157 m.n.m.). 

Po vopred dohodnutom príchode do Kyjova nás však čakalo prekvapenie – výstup na Sokoliu skalu, nachádzajúcu sa na úpätí Čergova. Toto prekvapenie pripravil náš kamarát, Miro Callo, člen KST Lokomotíva. Sokolia skala je zvláštny skalný útvar s kamenným oknom vyčnievajúca v doline pod Minčolom. Po jej zdolaní pokračujeme lesnou cestou na hrebeň Čergova k minčolskému krížu. Zbierame posledné tohoročné čučoriedky a pokračujeme na Minčol. Po krásnom výhľade na celé okolie Čergova a po malom občerstvení schádzame značkovaným chodníkom pod Sokoliu skalu. Autami sa presúvame do Ľubotína a prijímame pozvanie k Mirovi na chalupu. Po skvelom gulášiku – poďakovanie patrí Mirovej manželke Ľubke – v dobrej nálade opúšťame toto pekné miesto a vraciame sa domov.

tím KST Čakaň 

VÝSTUP NA GERLACHOVSKÝ ŠTÍT

Skoro ráno 30.septembra nastupujem ešte v tme do auta a vyrážam - smer Sliezsky dom. Na parkovisku pred hotelom ma už nedočkavo čakajú traja chlapi a až tam zisťujem, že sú to východniari z Tulčika. Zoznamujeme sa, nabaľujeme potrebný materiál, horolezecké sedačky a prilby, oboznamujem chalanov o smere výstupu a s chuťou, ale aj trochu s obavami vyrážame na vytúženú túru. Obavy sú hlavne kvôli počasiu. V noci totiž prešla víchrica s dažďom, skaly sú mokré a  nevieme, či sa to v priebehu dňa vylepší, alebo zhorší. Utešujem chalanov, že predpoveď bola priaznivá a že sa má okolo 10-tej hodiny  počasie zlepšovať.  Po naviazaní sa na lano pod stenou a ďalšom šliapaní aj lezení vo Velickej próbe, nechávame hmlu pod podrážkami našich topánok a obavy z počasia sa rozplývajú tak rýchlo, ako sa menia nádherné pohľady do doliny. Čím sme vyššie, tým sú chalani veselší a plný emócií, čo sa odzrkadlilo na neustálom zapínaní fotoaparátov a pózovaní pred stále krajšou a vzrušujúcejšou panorámou.

Asi po dvaapol hodinovom lezení sa dostávame do sedla pod Kotlovým štítom, odkiaľ prvýkrát vidíme vrchol Gerlachu. Ochladzuje sa, ale zároveň aj vylepšuje počasie. Treba si síce obliecť vetrovky, no hreje nás pocit, že už za pol hodiny budeme stáť na vrchole. Čaká nás ešte dosť lezenia a zostupovania, takže si celý výstup vychutnávame a samozrejme fotografujeme. Tesne pod vrcholom vychádzame na hrebeň, kde sa odkrýva pohľad na celú okolitú tatranskú krajinu a na vrcholový kríž, ktorý tam osadili a nechali vysvätiť horskí vodcovia. Ešte sa fotíme a o chvíľu si už všetci podávame ruky na najvyššom vrchole Slovenska, Gerlachovskom štíte, vysokom 2655 m.n.m. Obloha sa úplne vyjasňuje a nás nehrejú len príjemné pocity z výstupu, ale aj jesenné slniečko a prekrásny pohľad na okolité štíty, ktoré vystupujú z hmlou zaliatych údolí. 

Po potužení sa, aj domácou slaninkou a krátkom oddychu sa dávame na zostup. Meníme poradie na lane - ja, ako horský vodca idem posledný a istím chalanov tak, ako počas celého výstupu. Zliezanie nám ide celkom rýchlo,  po krátkom čase sa aj otepľuje a pri zhadzovaní vrchnej vrstvy oblečenia ako ináč, fotíme. Schádzame na miesto zvané Batizovská próba. Chalani zrazu pookrejú - pod nami je kolmý skalný zlom s kramľami a skobami, po ktorých zliezame. Všetci si to vychutnávame, pretože to je posledný exponovaný úsek nášho zostupu. V doline si opäť podávame ruky, balíme vybavenie a počas živej vravy, ako ináč o plánovaní ďalšej túry, schádzame ku Batizovskému plesu a ďalej po magistrále na Sliezsky dom. Po menej záživnej časti celého dňa zas v hustej a vlhkej hmle si v hoteli sadáme k orosenému pivku, chalani balia svoje veci z hotela a miestnym Land Roverom sa presúvame síce unavení, ale spokojní do Tatranskej Polianky. Ešte krátka zastávka v kancelárii spolku Horských vodcov v Starom Smokovci, kde vypisujem chalanom certifikáty o výstupe. Potom krátka, ale úprimná rozlúčka so super ľuďmi, ktorí priniesli do hôr dobrú náladu a tradááá domov podeliť sa so zážitkami.

Účastníci výstupu: Vincent Klobušovský, Tomáš Horvát, Ľubomír Prusak

Počasie: polooblačné - jasné

                                                                                                                                             Horský vodca: Ivan Krajčír

VÝSTUP NA RYSY

(príspevok od M. Calla z Lokomotívy Prešov)

S vďakou sme aj s kamarátom Dušanom Petrušom prijali pozvanie od Vinca Klobušovského  na spoločný výstup s priateľmi z KST Čakaň Tulčík na Rysy z poľskej strany. Mysleli sme si, že doprava autom cez Lysú Poľanu až na Morské oko bude bez problémov,  podcenili sme kšeftársku povahu Poliakov. Nielenže asi 9 km pred plesom mali na ceste uzáveru, ale ešte aj za peší vstup do doliny vyberali vstupné. Keďže sme s tým nepočítali, nemali sme poľské zloté. Poliaci sú však obchodnícky národ, tak nás pustili aj za eurá. Mali však svoj vlastný výmenný kurz. Kým vstup oficiálne stál 4 zloté (čo pri oficiálnom kurze je asi 1 €), tí špekulanti si od nás vypýtali 1,5 € za osobu – veď obchod je obchod, Poliak nikdy neprerobí. Ale okrem tejto nepodstatnej skúsenosti bolo všetko ako z rozprávky – počasie, nálada aj krajina. Cesta na Morské oko aj ďalej na Czarny staw bola príjemná, náročná začala byť až od Czarneho stavu na Rysy. Ako správni členovia Lokomotívy sme použili železničiarsky „úvraťový spôsob výstupu“, charakteristický pre horské železnice pri jazde do kopca. Pri cik-cak ceste chvíľu Lokomotíva ťahala Čakaň hore, potom Čakaň tlačil Lokomotívu. Para z nás na slnku fučala, občas sme museli doplňovať pohonné hmoty, aby sme výstup zvládli, ale vrchol nakoniec stál za to – hodinka na Rysoch v prekrásnom počasí s nádhernými výhľadmi na ostatné vrcholy aj na Nízke Tatry stála za tú námahu.

Ďakujeme našim priateľom za pekné zážitky a tešíme sa na budúce spoločné akcie

Prešov, 6. septembra 2012.

                                                                  Miro a Dušan.

KôPROVSKÝ ŠTÍT

Aj keď sa kalendárne leto blíži ku koncu, počasie sa predvádza v plnej paráde a tatranskému slniečku sa zažiadalo vidieť priateľov turistiky  z klubu KST Čakaň. Vyrazili sme na autách a po malých nepríjemnostiach s chladením sme došli k ubytovni v Gerlachove kde nás privítala milá prevádzkárka s predpoveďou sľubujúcou pekné počasie v nasledujúcom dni. Pekné ubytovanie sme obsadili v družnom duchu s posedením ako sa patrí. V noci som sa trochu poprehadzoval ale koho by ráno neprebralo tak pekné počasie. Pardon, krásne počasie. Odišli sme z Gerlachova na Štrbské Pleso, odkiaľ sa išlo po asfaltovej ceste na Popradské pleso, zatiaľ čo malá skupina sa vydala po tzv. letnej ceste cez Trigan, kde sa odkryl výhľad na Ostrvu a východné svahy hrebeňa Bášt. Na Popradskom Plese sme sa stretli so skupinou, ktorá prišla do Tatier ráno a po zvítaní s malým občerstvením sme sa pohli po modrej značke k Rázcestiu pod Žabím potokom. Celá skupina sa po chodníku trochu roztiahla - každý podľa svojich možností a nálady alena razcestí sme sa podľa plánu stretli s prieskumným tímom, ktorý sa vybral z poľskej strany - prechodom cez Rysy. Cestou na Veľké Hincovo pleso sa postupne ochladzovalo aj napriek slnečným lúčom a vnem čerstvého tatranského vzduchu umocňoval dvíhajúci sa vietor. Na plese začalo mierne popŕchať ale kým sme sa najedli a pohli, ukázalo sa opäť slnko. Cestou do sedla sa vybralo podstatne menej ľudí ako na verejnosti povedomejšie Rysy, čo som hodnotil ako pozitívum výstupu na Kôprovský štít a vychutnávanie Tatier nabralo nový rozmer.Po zvládnutí Vyšného Kôprovského sedla sme po malých skupinkách stúpali sutinovým chodníkom smerom k vrcholu, zatiaľ čo na nás vypiskovali  pomaly ale isto miznúce tatranské svište. Na vrchole Kôprovského štítu sa celá skupinka pohodlne uvelebila na slnkom vyhriatych skalách a obzerala po okolitých štítoch a dolinách, z ktorých bola asi najvýraznejšia Hlinská dolina z juhozápadnej strany kde sa Hlinský potok pomaly zarezáva medzi Prostredný chrbát a Hrubé, za ktorým sa týči Kriváň. Severná strana Hrubého, na ktorú sme mali výhľad ešte stále aj napriek tohtoročným horúčavám pod Nefcerskou, Terianskou vežou a Hrubým vrchom sem tam zasvieti snehom. Severozápad ponúkol výhľad do Temnosmrečínskej doliny s jej plesami. Na severe sa objavili Zadný Mních a Čubrina. Na Mengusovskom štíte bolo zreteľne vidno turistov, ktorí sa tam vybrali od "Czarneho Stawu pod Rysami". Posledný pohľad  na Mengusovskú dolinu, vrcholová fotka a schádzame dole, kde sa nám pri traverzovaní svahu na chodníku popod Mengusovským Volovcom popredvádzal mladý kamzík. Pokračovali sme k Popradskému plesu s výhľadom na Český štít, Vysokú, Popradský hrebeň po ľavici a Capie veže, Diablovinu, Pekelník, Čertov hrb, Satan a bašty po pravici. Na Popradskom plese zaslúžene dobre padlo orosené pivo. Skvelý výlet sa ukončil rozlúčkou zúčastnených na stanici Štrbského plesa.

                                                   Tomáš Horvát

ODDYCHOVKA NA ČAKANI 

V poslednú augustovú sobotu sme si prišli oddýchnuť na Čakaň. Pod šírim, horúcim nebom  sme si uvarili kotlíkový guláš a pripomenuli 2. výročie založenia klubu. Vrch Čakaň je pre nás turistov z nášho klubu požehnaným miestom a veru bolo nám tam dobre. Rozhovory sa niesli v pokojnom duchu, plánovali sme túry na budúci rok a psychicky sme sa pripravovali na tatranský výstup na Kôprovský štít. Nebyť lejaku, ktorý sa na nás privalil od Veľkej Stráže určite by sme tam pobudli aj dlhšie...

Poďakovanie patrí :

Jožkovi a Ľubici, za prípravu chutného guláša, babke za plný košík kysnutých koláčov, a všetkým, ktorí prišli, videli a zažili...

                                                                                                                    

  Maroš Mackanič

NPR KAMENNÁ BABA

29. júla vyrážame autami do Lipoviec a po malom občerstvení z Lipoveckého prameňa putujeme k Národnej prírodnej rezervácii Kamenná Baba. Podstatná časť územia spadá do orografického celku Branisko, menšia časť nazývaná Na skaly, zaberá juhozápadné časti Bachurne. Na území tečie Lačnovský potok, ktorý vyhĺbil kaňonovitú roklinu Lačnovský kaňon dlhý 2 km, kde sa v koryte potoka vytvorila sústava vodopádov nazvaná Prahy. Samotný Lačnovský kaňon lemujú pozoruhodné kamenné útary - dolomity. Predovšetkým je to Kamenná baba - skalnatý útvar pripomínajúci ženu, ďalej Komín a Vrátnica. Na niektorých miestach v kaňone sa nachádzajú rebríky, ktoré uľahčujú turistom zdolávať prevýšenia.  Je tu viacero väčších i menších jaskýň, tieto sú dôležitým zimoviskom troch druhov netopierov.

Tiesňava Lačnovského potoka je úžasná a pripomína malý Slovenský raj. Dominantný 60 m vysoký Mojžišov stĺp podľa povestí skamenený milenec skamenenej macochy, je skala, ktorá si pred niekoľkými rokmi vyžiadala smrť horolezca. Na pokus vyliezť na skalu, ktorú nik pred ním nepreskúmal a netušil, že je zvetraná natoľko, že neudrží ani istiace laná ani jeho, doplatil životom a leží pochovaný na okraji lesa na dne Lačnovského kaňonu.

V Lačnove navštívime p. Milana Skoncového, ktorý nás zďaleka víta a poskytne prístrešie na oddych a dobrú kávu. Po krátkej prechádzke malebným Lačnovom, kde trvalý pobyt majú už len štyria obyvatelia tejto dediny máme namierené do jaskyne „Zlá Džura.“ V jaskyni sme strávili takmer 50 minút so sprievodkyňou a zaujímavým programom. Pri teplote 7oC  sa treba teplejšie obliesť a vzduch v jaskyni blahodarne pôsobí na dýchacie cesty.

O samotnú jaskyňu a jej okolie sa veľmi dobre stará p. Košč, člen Slovenskej speleologickej spoločnosti s mladými dobrovoľníkmi. Betónové schody, zábradlia, reťaze, útulňa pre turistov, detské ihrisko, upravené chodníky v príjemnom prostredí lesa, to je len časť toho, čo dokázal urobiť za takmer 20 rokov.

Chválime Pána za tento pekný výlet, pekné počasie a za ďalších turistov, ktorí sa k nám pridali. Tešíme sa na nové zážitky, najbližšie vo Vysokých Tatrách.


                                                                                                                                                                         tím KST Čakaň Tulčík  

GABOLTOV 2012

Každoročne – momentálne už po tretíkrát v polovici júla, putujeme za Matkou Božou Karmelskou (Škapuliarskou) do Gaboltova s úmyslom, aby naďalej Boh požehnával náš klub.

V dobrej nálade a pri dobrom počasí asi po 5 hodinách prichádzame na horskú chatu Čergov, kde sa stretávame s pútnikmi z Terne. Po dobrej večeri a krátkom odpočinku sa ráno prebúdzame do upršanej soboty. Počasie nás však neodradí od ďalšieho putovania. Chválime Pána aj za túto chvíľu. S ružencom na perách, či recitovaním litánií cesta Čergovským pohorím ubieha skôr. Náš spev sa nesie hmlistým a upršaným lesom. Okolo obeda dážď utícha a my pokračujeme asfaltkou cez Kríže, Bogliarku (tu si dopĺňame kalórie), Kružľov, Kurov a prichádzame na pútnické miesto do Gaboltova. Unavení, ale naplnení pokojom a milosťou si vychutnávame program púte.

Vďaka Bohu, že sme opäť našli silu a vykročili na tak náročnú cestu. Vďaka Bohu, že prostredníctvom Jeho milosti sme zažili čosi, čo je nádherné a upokojujúce.

Vďaka za spoločenstvo s Bohom a s ľuďmi.

                                                                                                                                                                                 Maroš Mackanič
MURÁNSKA ZDYCHAVA

Malebná dedina s pôvodnými zachovanými zrubmi (z 19.storočia), učupená v doline priezračného zurčiaceho potoka Zdychava, olemovaná majestátnymi lazmi a kopčiskami nádherných smrekových i bukových lesov s najvyšším vrchom Kohút. Kde tu vytŕča striežka opusteného zrubu, či stodoly. Vzápätí však počuť zvonce pasúcich sa oviec, či kráv, čo značí, že život na lazoch sa ani zďaleka nezastavil. Zabudnuté prostredie s vlastným, nebadane plynúcim časom.

V piatok podvečer vystupujeme z áut pri starej krčme v centre Muránskej Zdychavy. Ovanie ma vôňa lesa, čerstvý vzduch, očarí hukot vody v potoku. Pred krčmou je plno miestnych všakovakého veku, cítim, že so záujmom sledujú náš príchod a pohľadom nás vyprevádzajú na strmý chodník v lesnom poraste. Čaká nás náročný, strmý 45 minútový výstup na lazy, kde budeme tráviť tento víkend. Bez vody, elektriny a iných civilizovaných vecí. Čaká nás romantická noc v senníkoch na lazoch Muránskej Zdychavy.

V sobotu ráno nás zobúdza životodarné slnko a všetci, alebo skoro všetci, čo máme ruky a nohy, berieme do rúk prázdne fľaše a vydávame sa na dlhú púť za pitnou vodou...    Po dobrých raňajkách pracujeme ako včeličky: jeden kosí lúku, druhý čistí okolie chatky, tretí chystá drevo, štvrtý rozloží oheň a ostatní pomáhajú pri príprave obeda. Na poludnie je kotlíkový gulášik hotový. Pred obedom máme ešte milú povinnosť. Vinšujeme Jánom k meninám, päťdesiatnikom k ich životnému jubileu, študentom k úspešnému ukončeniu školy a ostatným v júni narodeným - ŽIVIO! Poteší aj milá návšteva starého gazdu, lazníka, s čerstvo nadojeným, ešte teplým mliečkom. So záujmom počúvame spomienky a príhody tohto urobeného človeka:

„Viete, ďakujem Bohu, že som, aký som. Tu som sa narodiv, do školy som chodiv a takto sme sa zvolávali: hó,hó,hó, do škóóly... a z každého domu veru aj zo päť detí vyšlo. I v zime sme chodili, museli sme, snehu po pás, ale bolo nás veľa a cestičku sme si vyšľapali. Potom som išiel do učenia do Revúcej, robil som tam, založil rodinu a na starosť som sa sem znova vrátil. Viete, ja nemôžem inak. Tu ma to ťahá. Do kostolíka nechodím. Ďaleko je to. Počúvam omšu v rádiu o 9.00 hodine. Ale sa aj prežehnám i pokľaknem.“ Vzápätí sa objaví v očiach slza, keď si zanôti:

                                  Tam pod Kohútom úzka dolina,

                                  Tam rodisko moje, Zdychava.

                                  Domčeky nízke, šindľami kryté,

                                  V obločkoch rozmajrín rozkvitá.

                                  Dedinku hory objímajú,

                                  Jej rázovitosť ochraňujú.

                                  Tam pod Kohútom úzka dolina,

                                  Tam rodisko moje, Zdychava.       


Poobede vyrážame na 2 hodinovú túru cez lesy, lúky a chotáre Muránskej Zdychavy. Cieľ – Predná Hora – rekreačno - športové stredisko, s možnosťou kultúrno – športového vyžitia. Po príchode poniektorí využívajú Welnes, ďalší dajú prednosť prechádzke a vydávajú sa po stopách bulharského cára Ferdinanda Coburga, ktorý Prednú Horu vlastne založil. V roku 1909 sa Coburg rozhodol znovu obnoviť zničený Muránsky hrad, ale pre nezhody so svojim bratom Filipom sa rozhodol inak. Na celosvetovej výstave vo Viedni zakúpil lovecký drevený kaštieľ a urýchlene ho dal postaviť na Prednej Hore. V roku 1911 začal stavať aj svoje zimné sídlo prekrásny polorenesančný 5 – poschodový kaštieľ s botanickou záhradou, vyhrievaným jazierkom, monumentálnym schodiskom, terasami a originálnym orlojom. Tu býval až do      r. 1944, keď spolu s Nemcami opustil toto prekrásne miesto a odišiel do Nemecka. Všetok jeho majetok sa dostal pod štátnu správu. V roku 1952 sa kaštieľ prebudoval na tuberkulózne sanatórium. Od roku 1973 sa v tejto budove liečia drogovo závislí pacienti. Okolo tohto miesta začali ľudia stavať domky, vily a neskôr aj chatky a hotely a oblasť sa stáva obývanou. Pred budovou sanatória je nádherný park a tzv. kyslíkovo – relaxačný turistický chodník dlhý 750 m, kde si možno posilniť svalstvo horných a dolných končatín. Tu môžete dosýta túrovať, jazdiť na bicykli, na koni, hrať tenis, plávať a v zime lyžovať a bežkovať v lone panenskej prírody. V podvečer sa vraciame už po daždi naspäť síce mokrí a unavení, ale nadšení z krásneho výletu.


Nedeľné ráno rozvoniava čerstvo pokosenou lúkou a hrejivé lúče slnka šteklia lazy Zdychavy, keď Vinco (Macko), jediný obetavý človek sa opäť vydáva na púť za pitnou vodou... Veselo je pri raňajkách, no z dediny sa ozýva hlas zvona zvolávajúci na nedeľnú omšu. Zbalení opúšťame toto romantické miesto a autami sa presúvame k zdychavskému kostolíku. V jeho okolí je vystavaná pekná krížová cesta a pyšne tu stojí aj stará zvonica. Nedeľná sv. omša na sviatok sv. Jána Krstiteľa nás posilní na duchu a my sa presúvame autami ďalej na Muráň. V diaľke sa belie mohutná skala a zrúcanina Muránskeho hradu, kam máme namierené. Zdá sa, že budeme dnes posilnení aj na tele a to poriadne. Tá výška... Už od samého začiatku strmšie stúpanie naznačuje, že to bude náročný výstup. Asi v tretine túry hovorím: „Dievčatá pripravte sa, čaká nás asi 450 m prevýšenie, hrad stojí vo výške 938 m n.m.“ Poniektorí sme si odfúkli, veď skoro 2 hodiny sme strmo stúpali, ale ten výhľad z hradu na celé okolie Muránskej planiny a ešte aj na Kráľovu hoľu za to stál.  Z info tabúľ rozmiestnených v areáli hradu vyberáme:

Muránsky hrad postavili pravdepodobne Babekovci v 13. storočí.

„Divoce krásné zákoutí v hradbě skal a lesů a Muráň, jeho pan a vladař... Z obrovských balvanů vyrostli jeho hradby; polohou jako orlí hnízdo, byl strašným dílem lidské ruky.“ Takto opisuje mohutné miesto hradu Alois Jirásek v románe Bratrstvo.

V XVII. storočí, keď hrad bol majetkom Márie Széchyovej – Muránskej Venuše nastáva zlatý vek hradu Muráň. Sprevádzajú ho rozsiahle stavebné úpravy barokového charakteru. Po rôznych vpádoch a požiaroch hrad pustne. Poslednými majiteľmi hradu sú Coburgovci. Vlastnia až 80 – 90 000 ha lesnej a poľnohospodárskej pôdy. Riaditeľ coburgovských lesných majetkov Ľ. Greiner lesy zmapoval, popísal lesné porasty ako základné lesné jednotky. Vypracoval dlhodobé hospodárske plány ako základ racionálneho hospodárenia v lese a pozornosť venoval zalesňovaniu holín po ťažbe a šetrným obnovným postupom. Coburgovci podnikali predovšetkým v železiarstve. V oblasti planiny vybudovali vysoké pece, hámre a valcovne.

Predstavujem si, akoby asi hrad vyzeral dnes, keby si Filip Coburg porozumel so svojim bratom Ferdinandom, ktorý chcel hrad opraviť a obnoviť v roku 1909. No to by sme zas nemali tak krásne vybudovanú Prednú Horu. Škoda o tom polemizovať. Aj jedno aj druhé je oku milé a ak budete mať príležitosť určite tieto miesta navštívte.
 
 
Gabriela Klobušovská

NEDEĽA V SLOVENSKOM RAJI

Hovorí sa, že ten, kto nebol na Tomášovskom výhľade, akoby ani nebol v Slovenskom raji. A aby nám bolo veselšie, spojili sme sa tentoraz s turistami z Lokomotívy Prešov a v poslednú aprílovú nedeľu sme vycestovali vlakom do Spišských Tomášoviec. Zvony tunajšieho kostolíka zvolávali miestnych na nedeľnú sv. omšu práve, keď sme prechádzali dedinou. Zelenoznačený turistický chodník nás za necelú hodinku priviedol na úžasnú skalnú galériu Tomášovského výhľadu (680 m n.m.), dlhú 200 m, ktorá sa týči nad Prielomom Hornádu a je porastená nádhernými pokrútenými borovicami. Bezoblačná blankytná obloha a dobrá viditeľnosť umožňuje výhľad na zasneženú scenériu Vysokých Tatier na severozápade, hlboký kolmý pohľad  z výšky cca 146 m na hladinu Hornádu a dolinu Bieleho Potoka, či protiľahlé svahy Čertovej Sihote. So záujmom a napätím sledujeme výkon horolezcu pri lezení kolmej steny Tomášovského výhľadu. Toto fotogenické miesto umožňuje zoznámiť sa s novými priateľmi, vymeniť si zážitky, zasmiať sa na dobrom vtipe, pookriať a nafotiť zopár spoločných záberov. Pokračujeme po náučnom chodníku popri skalných útvaroch Ihla a Kazateľnica na Čingov, stredisko cestovného ruchu, poskytujúce stravovacie a ubytovacie služby. Cestou naspäť popod Tomášovský výhľad cez Prielom Hornádu nás čaká záverečný náročný stupák, trvajúci asi pol hodinu. Príjemne unavení a vďační za krásnu slnečnú nedeľu  sa vraciame vlakom domov a do neskorých večerných hodín utužujeme vzťahy s priateľmi z Českého raja spevom starých známych českých a slovenských piesní. Náš výlet sa im nesmierne páčil. Slovo dalo slovo a my sa už tešíme na budúci rok na potulky po Českom raji.   
 
tím KST Čakaň Tulčík

ZO ZBOROVSKÉHO HRADU

Zborovský hradný vrch je súčasťou Ondavskej vrchoviny tiahnúcej sa v severnej časti východného Slovenska od hlavného hrebeňa Karpát poľsko-slovenských hraníc až po Východoslovenskú nížinu. Zborovský hrad pochádza z 13. storočia a tvorilo ho nádvorie s obranným múrom, hranolovou vežou (donjon), palácom a kaplnkou. Postupne bolo pristavané druhé nádvorie s najmenej dvoma polkruhovými baštami a pred tureckým nebezpečenstvom a vyššími nárokmi na bytovú kultúru pribudlo aj tretie nádvorie s polkruhovou baštou, obranným múrom a strielňami, hospodárskymi budovami a vstupnou bránou zabezpečenou padacím mostom. Hradný kopec bol vyhlásený za chránenú oblasť už v roku 1926 a v roku 1950 za štátnu prírodnú rezerváciu, čo ho zaradzuje medzi najstaršie chránené územia Slovenska. Ochrana je zameraná najmä na niekoľko storočné jedince duba lesného, vysadeného pozdĺž prístupovej cesty na hrad.

Z Božej dobroty a milosti na Veľkonočný pondelok štartujeme z parkoviska pred Zborovom po žltej značke náučným chodníkom k rozsiahlej zrúcanine zborovského hradu Makovica. Prechádzame vyklčovanými, upravenými časťami hradu (porovnávam súčasnosť so situáciou spred pár rokov, keď bol hrad úplne zarastený bodľačím a krovím) a vystupujeme do najvyššej časti hradu, kde sa kocháme krásnym výhľadom na slnkom zaliatu krajinu. Pozorujúc let sokolíka a koštujúc chutný babkin koláč premýšľam, ako to tu na hrade fungovalo za čias hradných pánov. Hlboko sa skláňam pred genialitou ľudí, ktorí hrad postavili, veď od roku 1683 je zrúcaninou, avšak niektoré časti hradu sú stále v dobrom stave.

Posilnení šunkou, klobáskou, čajom, či lahodnou kávou pohodovou lesnou cestičkou sa vraciame do Dlhej Lúky a autami sa presúvame do Bardejovských Kúpeľov. Po prehliadke skanzena a pri ochutnávke kúpeľných oblátok vzdávame chválu Hospodinovi za tento jedinečný čas.
 
Maroš Mackanič
 

VÝLET NA DEMJATSKÉ VÁPENNÉ KOPCE

5. pôstna nedeľa nesie pomenovanie Smrtná, Čierna, ba dokonca Šúľková (pod Tatrami a na Spiši). V tento deň sa v našich chrámoch zahaľujú sochy ukrižovaného Krista na znak hlbokého smútku z jeho blížiaceho sa umučenia a smrti. V minulosti naši predkovia počas Smrtnej nedele vynášali Morenu (Marmurienu, alebo Kyselicu) – symbol smrti, chorôb a zimy a vítali jar v podobe vŕbovej, či brezovej halúzky ozdobenej stuhami. Gazdinky pod Tatrami a na Spiši pripravujú v túto nedeľu pôstny obed – špeciálne obradové jedlo – šúľky, šúľance - v tvare obilného kláska, čím znázorňujú želanie, aby sa ľudia v žatve dočkali štedrej úrody budúceho chleba. Výnimka potvrdzuje pravidlo a preto pranostika „Kým neprídu pašie, tepla nebude“ nemá tento rok svoje opodstatnenie.


Prežili sme krásny slnečný víkend a tohoročnú turistickú sezónu sme otvorili prechádzkou do prírodnej rezervácie, vyhlásenej v r. 1982 na ochranu teplomilnej vegetácie vápencových brál s výskytom viacerých zriedkavých druhov rastlín a paleontologických nálezov- Demjatské vápenné kopce. Dozvedáme sa, že sa tu nachádzajú chránené porasty borievky obyčajnej, machorastov, lišajníkov, sukulentov, poniklec, či hadinec červený. Predmetom ochrany je aj netopier obyčajný a kunka žltobruchá (žabka). Po krátkom oddychu pokračujeme ku krížiku v Chrasci. Tento krížik tu bol umiestnený v roku 1932 a podľa legendy stojí na mieste, kde pri poľovačke bol postrelený pán Semsey, majiteľ demjatského kaštieľa. Blížime sa k obci Demjata kde na deti čaká prekvapenie - tri krásne tmavohnedé kobyly Líza, Axa a Lada. Majiteľom týchto nádherných koní je pán Marián Čajka, ktorému chceme vyjadriť obdiv a veľkú vďaku za to, že nám venoval svoj drahocenný čas a umožnil nám stráviť jedinečné chvíle na jeho farme, kde sa okrem iného venuje aj chovu plemena slovenský teplokrvník, Furioso a North Star. Tí odvážnejší si vyskúšali jazdu na koni a zadobre padla aj opekačka. Naspäť, cestou domov sa vraciame cez Demjatu, kde sa práve začína hrať futbalový zápas Demjata - Hermanovce. Táto športová atmosféra s hráčmi a fanúšikmi má takisto svoje čaro a nesmierne krásne zapadá do koloritu zobúdzajúcej sa jari.
 
tím KST Čakaň Tulčík
 

ZIMNÝ REGIONÁLNY ZRAZ TURISTOV NA LYSEJ

My turisti - čakanisti sme si v rámci tohto podujatia vybrali bežkársku trasu z Kyjova na najvyšší vrch Čergova - Minčol /1157 m n. m./ a potom do sedla Priehyby. Spolu s niekoľkými lipianskými turistami sme svoju trasu ukončili v dedinke Majdan. Nie najľahšia trasa s ťažkým terénom a silným vetrom poriadne preverila našu fyzickú kondíciu.
 
 
tím KST Čakaň Tulčík

VÝSTUP NA ČAKAŇ

Povedali sme si...Ako na nový rok tak po celý rok a preto sme si ani v tento deň neodpustili nedeľný novoročný výstup na vrch Čakaň za našou dedinkou. Vyšli sme v dobrej po silvestrovskej nálade, nielen aby sme zachovali vlastne už tradíciu, ale aj aby sme znovu nabrali kondíciu do ďalších dní. Na kopci sa nás zišlo celkovo 16 statočných, kde sme si vychutnali výhľad do okolia a prebrali sme si kam by sme sa mohli zatúlať tento rok. Medzi ďalšie body nášho programu patrilo aj rozdanie si darčekov v podobe nášho kalendára na rok 2012, v ktorom sú zachytené chvíle z našich dobrodružných ciest z minulého roka. Nasledovala ešte krátka prechádzka do vyšného lesa, nakoľko sme si ešte trošku chceli predĺžiť spoločne strávené chvíle v spiacej zimnej prírode.
 
 tím KST Čakaň Tulčík 
  Maroš Mackanič