Archív 2023

 
PÚŤ DO GABOLTOVA 2023
Keďže sme pútnici a celý náš život je kráčaním, opäť sme v tomto júlovom čase vykročili a putovali na Gaboltovskú horu k našej nebeskej Mame. Za krásneho slnečného a horúceho počasia s modlitbou na perách sme sa plný radosti ocitli medzi množstvom pútnikov v Gaboltove. "S našou nebeskou mamou sme stále v bezpečí a milovaní". Povzbudení týmito slovami otca biskupa Bobera i sv.omšou, sme opäť zažili a mali skúsenosť, že náš život má zmysel a je pre nás obrovským darom.
 
Maroš Mackanič
 
POLIACI MAJÚ TATRY ROVNAKÉ, IBA DRAHŠIE
 
Uja Vinca spoznáte, ani neviete ako. Vlastne si už ani nepamätáte, ako ste sa zoznámili, pretože pri ujovi Vincovi máte pocit, že ho poznáte odjakživa. Preto od takéhoto nepresného zoznámenia do spoločného turistického výletu je len krok. V našom prípade vlastne tak celkom neviem, či sme ten krok urobili my alebo práve ujo Vinco, no jednu peknú nedeľu sme zrazu stáli v Palenica Bialczanska, na oficiálnom začiatku turistickej trasy, ktorá viedla k Morskému oku. Slovenská strana Tatier sa nám už okukala, skúsili sme to teda u bratov Poliakov. Ale tí naši poľskí bratia, to sú vám pekná rodina. Predali by vám aj vlastné trenky, ak by ste mali záujem a ak by ste aj náhodou nemali, určite by vás už nejako presvedčili. Každý turista je predsa potenciálny biznis. Prvý obchod s nami spravili už na štarte, kde nás za 14 eur odviezli po asfaltovej ceste k oficiálnemu vstupu na našu turistickú trasu, čím nám skrátili cestu presne tak o 0,0001 %. Možno si poviete, že ako môže mať nejaká lesná cesta oficiálny vstup. No možno preto, lebo tá cesta je asfaltová a Poliaci si za vstup do svojich Tatier účtujú poplatky. Doteraz som sa mylne domnievala, že hory predsa nikomu patriť nemôžu, že sú tu pre všetkých. Poľskí bratia majú, zdá sa, iný názor :-).
 
Naším prvým cieľom bolo krásne tyrkysové pleso nazývané Morské oko, ktoré obdivovalo mnoho turistov (aj tých v šľapkách). Síce nás Poliaci zase vytočili svojou ziskuchtivosťou (cena obyčajnej horalky stúpala s nadmorskou výškou), no zároveň sme objavili veľkú trhlinu v ich obchodníckom ume, keďže sa na horskej chate nedalo platiť ani kartou, ani eurami. Na záchode síce mali ukrytý bankomat (to umiestnenie doteraz nechápem), ale peniaze vám vystačili akurát tak na wécé, teda pokiaľ ste sa nechceli domov vracať s vreckami plnými zlotých (nie zlatých) mincí... 
 
Zahryzli sme si teda do vlastnej desiatej a pokračovali výstupom na Czierny Staw pod Rysami, pleso uhniezdené medzi skalami, len niekoľko stovák metrov nad Morským okom, ktoré krásou dokonca zatienilo to populárnejšie Morské oko. Hoci nás po celý čas sprevádzal teplý vánok, hore už bolo o čosi frišnejšie, dokonca aj voda v plese mala sýtejší odtieň tyrkysovej farby.
 
V niektorých štrbinách medzi skalami sa ešte ukrývali posledné zvyšky snehu.
 
Cesta naspäť do doliny ubehla rýchlejšie, no s menšou zásobou zásob aj energie...
 
No tá energia bola minutá dobrým spôsobom a vnútri nás zostal príjemný pocit pripomínajúci občerstvenie sa studeným nápojom po horúcom vyčerpávajúcom dni. 
 
Alexandra Matoľáková
 
PÄŤ POĽSKÝCH PLIES
 
Po načerpaní síl na Morskom oku vyráža naša šesťčlenná partia smerom k Piatim poľským plesám. zatiaľ je to hračka, veď sme iba na začiatku, no so stúpajúcou nadmorskou výškou si začíname dávať viac prestávok. Míňajú nás turisti, ktorí to zobrali opačným smerom. Vrchol je za rohom, vravíme si...  Len za ktorým? Už je to asi desiaty. No nič, po pár hodinách sa dostávame na vrchol a ide sa, samozrejme, už len z kopca. Smerujeme na chatu pri plesách, je už takmer na dosah. Sme tu, bolo nás šesť statočných a cieľovú rovinku sme si dali takmer pohromade s miernymi rozstupmi. Zaslúžená prestávka a pár fotiek, a ide sa ďalej z kopca dole, tentoraz po čiernej značke, a to už je teda poriadne klesanie. Po tomto krátkom padáčiku s výhľadmi na protiľahlé vodopády prechádzame kosodrevinou a zrazu sme v lese, kde už treba len vytrvalosť a nič viac, veď už len dve hodiny do základného tábora. Unavení, ale odhodlaní na ďalšiu takúto osemhodinovú prechádzku prichádzame po dvadsiatich dvoch kilometroch do cieľa.
 
Marek Kováč
 
 
ČISTENIE STUDNIČIEK V NIŽNOM LESE  

22.4. Deň Zeme. Tento deň sa začal oslavovať od roku 1970. Jeho cieľom je pripomenutie si našej závislosti na cenných daroch poskytované Zemou. Zemské zdroje nie sú nevyčerpateľné, a preto sa treba venovať otázkam životného prostredia a prostredníctvom spoločného celosvetového úsilia chrániť jej poklady pre budúce generácie ľudí a ostatných tvorov žijúcich na Zemi. My si ho pripomenieme už v piatok jarným upratovaním našej okolitej prírody.

Pridáte aj vy?

Naša planéta si to zaslúži!

Ďakujeme našim žiakom a vašim deťom, že sa spolu s pani učiteľkami a pánom Klobušovským postarali o to, aby sme mali Tulčík krajší. Spoločne sa snažme udržiavať naše životné prostredie príjemné a čisté.

ZŠ s MŠ Tulčík

EXTRÉMNA KRÍŽOVÁ CESTA  ZBOROV-BARDEJOV 24.3.2023 

Krása, radosť, bolesť, slzy, obeta a hrdinstvo. K tejto vete by už ani netrebalo nič dopísať, pretože úplne charakterizuje putovanie na Extrémnej krížovej ceste v okolí Zborova a Bardejova. Trvalo nám dva roky,  kým sa náš dvojčlenný „odštepný závod Lukačovce“ od spoločného stretnutia na Bachurni opäť naživo spojil so svojimi Čakanistami. Extrémne dlhá odluka si vyžadovala extrémny spoločný zážitok.

Rozjímania pripravené, čelovka nasadená, kríže upevnené a úmysel obety vrytý až do poslednej tajomnej komnaty túžob a srdca. Po registrácii a následnej omši sme si dali spoločnú fotografiu. Všetci sme verili, že kvôli spoločnej pamiatke a nie kvôli neskoršej potrebe pre pátrací tím.

Už prvé kroky na vojenský cintorín ukázali, že tempo bude svižné a to ešte Jaro len prehadzoval na vyšší rýchlostný stupeň. Stebnická Magura bola tým najvyšším miestom na ceste. Nekonečné zákruty nám dali  zabrať, avšak úspešne sme došli až na jej vrchol. Práve tam sa k nám pridal dážď, ktorý nás s rôznou intenzitou a menšími prestávkami sprevádzal až na Zborovský hrad. Dažďom začala šuštiaca časť nášho putovania. Ja osobne som sa cítil ako salónka v obale s úzko vymedzeným príjmom zvukových signálov a priezorom ako v lietadle.

S pribúdajúcimi kilometrami sa nám zmenšoval počet spolupútnikov a teda aj svetiel navôkol a tak som si nasadil čelovku, zapol a ... nič. Nuž neostávalo mi nič iné,  len sa tak ako po celý môj život spoliehať na svetlo mojej Katky, vďaka ktorému som ešte nikdy nezablúdil.

Príchod do Bardejova bol spätý opäť so stretnutím po dlhom čase. Na občerstvovačke pod Vinbargom som stretol Paťa, jedného z tých bývalých gymnazistov, vďaka ktorým by ste učiteľstvo nevymenili za nič na svete. Nočný Bardejov sa nám ukázal v celej svojej kráse,  avšak v prestávke medzi dažďom a dažďom nás navštívila aj mystická pani hmla, vďaka ktorej bolo stúpanie po schodoch na Šibenú horu ako výstup do neba.

Už počas rozbrieždenia nás vyprevádzal za svoje hradby Bardejov. Na Kamennej hore sme si dali prvú skutočnú rannú kávu a hor sa cez Bardejovské Kúpele a Dlhú Lúku na posledné stúpanie na Zborovský hrad. Cesta plná blata dala zabrať aj posledným kúskom fyzických a psychických síl. Práve na hrade sa naše spoločné putovanie ukončilo. Vinco, Jaro a Vlado šli napred a my s Katkou sme sa pomali došmýkali do dediny, i keď posledné dva kilometre snáď nemali konca kraja.

Kvapky vody s trochou soli, ktoré sa po štrnástich hodinách putovania objavili v Katkiných očiach,  opäť raz ukázali, že hrdinov netreba hľadať v rozprávkach, ale vedľa seba... 

Martin Hoľko

CHATA PRI ZELENOM PLESE

Správička z WhatsApp:
„Ahojte čakanisti, v nedeľu ideme do Vysokých Tatier, na chatu pri Zelenom plese, už mám potvrdenú účasť siedmich čakanistov“…..

      V posledný februárový deň, ma táto správa vytrhla z eufórie každodenných pracovných povinností. Okamžite reagujem:  rýchly nákup, výstroj, sváča, chutný koláčik, čaj do termosky a frčím k pekárni. Zvítaní, vyobjímaní sadáme do áut a vyrážame. Cieľ: severovýchodná časť Vysokých Tatier - Biela voda…!

      Hodinka cesty rýchlo ubehne. Nie celkom zaplnené parkovisko Bielej vody, ticho zasnežená krajina, zamračené nebo a les, ktorým vstupujeme na územie doliny Bielej vody, po modrej, potom po žltej značke, príjemne ruší vŕzgajúci sneh pod nohami.

      Miernym stúpaním po širokom chodníku prichádzame na rázcestie nad Matliarmi, pokračujeme k Šalviovému prameňu, ku Kovaľčíkovej poľane, až na koniec doliny Zeleného plesa. Približný čas trasy 2.50 h, stúpanie + 675 m, v lesnom poraste bezvetrie, v kosodrevine zvýšené prúdenie vzduchu s premenlivým vetrom.

 

    Scenéria ako z Jakubiskovho filmu:

    Perinbaba trhá snehovú perinu a na zem sype veľké vločky; hmlistá clona dynamicky kráča vôkol štítov; slnko úpenlivo bojuje o svoju moc a predierajúcimi lúčmi šteklí hladinu Zeleného plesa; fotogenická, opradená povesťami, pyšná, majestátna, štíhla Jastrabia veža, nemo vypovedá svoj príbeh…

      Môj vrchol zdobil oslepujúci drahokam karbunkul (rubín). Chudobný človek sa  chcel oženiť a vziať si za ženu richtárovu dcéru. V snahe zbohatnúť vyliezol až k drahokamu. Jeho jas ho silno oslepil. Vtom sa zo Zeleného plesa vynorila nádherná víla, jej oči ho uhranuli, spadol zo skaly a zabil sa, ako už iní pred ním aj po ňom.

     Povesť je známa v niekoľkých mutáciách a možno predpokladať, že parafrázuje smrteľnú tragédiu zlatokopa Jána Andreja Papirusa, ktorý v roku 1771 zahynul v okolí Zeleného plesa.

      Na významnej križovatke turistických trás stojí vysokohorská chata pri Zelenom plese (1 550 m n. m.), kde sídli aj stanica Horskej záchrannej služby a celoročne ponúka občerstvenie a 56 miest na ubytovanie. Ani my sme nepohrdli malým občerstvením, i dobrou teplou polievkou.

      Chata je dobrým východiskovým bodom pre turistiku, horolezecké túry aj skialpinizmus: Jahňací štít, Veľké biele pleso a chata Plesnivec, Kopské sedlo na Zadné Meďodoly, Veľká Svišťovka na Skalnaté Pleso. Mohutná severná stena Malého Kežmarského štítu (2 514 m n.m.) patrí k najatraktívnejším horolezeckým lokalitám.

Trochu histórie:
      Historicky prvým objektom v tejto doline bola od roku 1876 Egidova chata, stojaca na Rakúskej poľane, pomenovaná po veľkolomnickom predsedovi UKS Egidovi Berzeviczymu. Po víchrici a požiari, bola postavená nová chata, ktorú oficiálne slávnostne otvorili 27.8.1897. Chata dostala meno podľa protektora Uhorského karpatského spolku, generálneho inšpektora cisárskej armády, arcikniežaťa Fridricha Habsburga – Fridrichova chata. Po páde monarchie sa až do roku 1950 nazývala Chatou pri Zelenom plese, kedy ju premenovali na Brnčalovu chatu, na počesť Alberta Brnčala, profesora telesnej výchovy, člena horolezeckého spolku JAMES, účastníka Slovenského národného povstania, ktorý ako horolezecký inštruktor 1. augusta 1950 zahynul pod Jastrabím sedlom v Malej Zmrzlej doline. V roku 1992 sa chate vrátil pôvodný názov.

      Spiatočná cesta, okorenená nevýchovou mladých českých skialpinistov, ohrozujúcich peších turistov, neprispela k celkovej príjemnej atmosfére prvej marcovej nedele. Verím však, že domov si každý z nás odniesol len pozitívne pocity… Ďakujeme organizátorovi akcie Jankovi Gombošovi!                                                                           

Gabika K.

PÚŤ DO GABOLTOVA 2023
Keďže sme pútnici a celý náš život je kráčaním, opäť sme v tomto júlovom čase vykročili a putovali na Gaboltovskú horu k našej nebeskej Mame. Za krásneho slnečného a horúceho počasia s modlitbou na perách sme sa plný radosti ocitli medzi množstvom pútnikov v Gaboltove. "S našou nebeskou mamou sme stále v bezpečí a milovaní". Povzbudení týmito slovami otca biskupa Bobera i sv.omšou, sme opäť zažili a mali skúsenosť, že náš život má zmysel a je pre nás obrovským darom.
 
Maroš Mackanič

 

 

 
POLIACI MAJÚ TATRY ROVNAKÉ, IBA DRAHŠIE
 
Uja Vinca spoznáte, ani neviete ako. Vlastne si už ani nepamätáte, ako ste sa zoznámili, pretože pri ujovi Vincovi máte pocit, že ho poznáte odjakživa. Preto od takéhoto nepresného zoznámenia do spoločného turistického výletu je len krok. V našom prípade vlastne tak celkom neviem, či sme ten krok urobili my alebo práve ujo Vinco, no jednu peknú nedeľu sme zrazu stáli v Palenica Bialczanska, na oficiálnom začiatku turistickej trasy, ktorá viedla k Morskému oku. Slovenská strana Tatier sa nám už okukala, skúsili sme to teda u bratov Poliakov. Ale tí naši poľskí bratia, to sú vám pekná rodina. Predali by vám aj vlastné trenky, ak by ste mali záujem a ak by ste aj náhodou nemali, určite by vás už nejako presvedčili. Každý turista je predsa potenciálny biznis. Prvý obchod s nami spravili už na štarte, kde nás za 14 eur odviezli po asfaltovej ceste k oficiálnemu vstupu na našu turistickú trasu, čím nám skrátili cestu presne tak o 0,0001 %. Možno si poviete, že ako môže mať nejaká lesná cesta oficiálny vstup. No možno preto, lebo tá cesta je asfaltová a Poliaci si za vstup do svojich Tatier účtujú poplatky. Doteraz som sa mylne domnievala, že hory predsa nikomu patriť nemôžu, že sú tu pre všetkých. Poľskí bratia majú, zdá sa, iný názor :-).
 
Naším prvým cieľom bolo krásne tyrkysové pleso nazývané Morské oko, ktoré obdivovalo mnoho turistov (aj tých v šľapkách). Síce nás Poliaci zase vytočili svojou ziskuchtivosťou (cena obyčajnej horalky stúpala s nadmorskou výškou), no zároveň sme objavili veľkú trhlinu v ich obchodníckom ume, keďže sa na horskej chate nedalo platiť ani kartou, ani eurami. Na záchode síce mali ukrytý bankomat (to umiestnenie doteraz nechápem), ale peniaze vám vystačili akurát tak na wécé, teda pokiaľ ste sa nechceli domov vracať s vreckami plnými zlotých (nie zlatých) mincí... 
 
Zahryzli sme si teda do vlastnej desiatej a pokračovali výstupom na Czierny Staw pod Rysami, pleso uhniezdené medzi skalami, len niekoľko stovák metrov nad Morským okom, ktoré krásou dokonca zatienilo to populárnejšie Morské oko. Hoci nás po celý čas sprevádzal teplý vánok, hore už bolo o čosi frišnejšie, dokonca aj voda v plese mala sýtejší odtieň tyrkysovej farby.
 
V niektorých štrbinách medzi skalami sa ešte ukrývali posledné zvyšky snehu.
 
Cesta naspäť do doliny ubehla rýchlejšie, no s menšou zásobou zásob aj energie...
 
No tá energia bola minutá dobrým spôsobom a vnútri nás zostal príjemný pocit pripomínajúci občerstvenie sa studeným nápojom po horúcom vyčerpávajúcom dni. 
 
Alexandra Matoľáková
 
 
PÄŤ POĽSKÝCH PLIES
 
Po načerpaní síl na Morskom oku vyráža naša šesťčlenná partia smerom k Piatim poľským plesám. zatiaľ je to hračka, veď sme iba na začiatku, no so stúpajúcou nadmorskou výškou si začíname dávať viac prestávok. Míňajú nás turisti, ktorí to zobrali opačným smerom. Vrchol je za rohom, vravíme si...  Len za ktorým? Už je to asi desiaty. No nič, po pár hodinách sa dostávame na vrchol a ide sa, samozrejme, už len z kopca. Smerujeme na chatu pri plesách, je už takmer na dosah. Sme tu, bolo nás šesť statočných a cieľovú rovinku sme si dali takmer pohromade s miernymi rozstupmi. Zaslúžená prestávka a pár fotiek, a ide sa ďalej z kopca dole, tentoraz po čiernej značke, a to už je teda poriadne klesanie. Po tomto krátkom padáčiku s výhľadmi na protiľahlé vodopády prechádzame kosodrevinou a zrazu sme v lese, kde už treba len vytrvalosť a nič viac, veď už len dve hodiny do základného tábora. Unavení, ale odhodlaní na ďalšiu takúto osemhodinovú prechádzku prichádzame po dvadsiatich dvoch kilometroch do cieľa.
 
Marek Kováč
 
 
ČISTENIE STUDNIČIEK V NIŽNOM LESE  

22.4. Deň Zeme. Tento deň sa začal oslavovať od roku 1970. Jeho cieľom je pripomenutie si našej závislosti na cenných daroch poskytované Zemou. Zemské zdroje nie sú nevyčerpateľné, a preto sa treba venovať otázkam životného prostredia a prostredníctvom spoločného celosvetového úsilia chrániť jej poklady pre budúce generácie ľudí a ostatných tvorov žijúcich na Zemi. My si ho pripomenieme už v piatok jarným upratovaním našej okolitej prírody.

Pridáte aj vy?

Naša planéta si to zaslúži!

Ďakujeme našim žiakom a vašim deťom, že sa spolu s pani učiteľkami a pánom Klobušovským postarali o to, aby sme mali Tulčík krajší. Spoločne sa snažme udržiavať naše životné prostredie príjemné a čisté.

ZŠ s MŠ Tulčík

EXTRÉMNA KRÍŽOVÁ CESTA  ZBOROV-BARDEJOV 24.3.2023 

Krása, radosť, bolesť, slzy, obeta a hrdinstvo. K tejto vete by už ani netrebalo nič dopísať, pretože úplne charakterizuje putovanie na Extrémnej krížovej ceste v okolí Zborova a Bardejova. Trvalo nám dva roky,  kým sa náš dvojčlenný „odštepný závod Lukačovce“ od spoločného stretnutia na Bachurni opäť naživo spojil so svojimi Čakanistami. Extrémne dlhá odluka si vyžadovala extrémny spoločný zážitok.

Rozjímania pripravené, čelovka nasadená, kríže upevnené a úmysel obety vrytý až do poslednej tajomnej komnaty túžob a srdca. Po registrácii a následnej omši sme si dali spoločnú fotografiu. Všetci sme verili, že kvôli spoločnej pamiatke a nie kvôli neskoršej potrebe pre pátrací tím.

Už prvé kroky na vojenský cintorín ukázali, že tempo bude svižné a to ešte Jaro len prehadzoval na vyšší rýchlostný stupeň. Stebnická Magura bola tým najvyšším miestom na ceste. Nekonečné zákruty nám dali  zabrať, avšak úspešne sme došli až na jej vrchol. Práve tam sa k nám pridal dážď, ktorý nás s rôznou intenzitou a menšími prestávkami sprevádzal až na Zborovský hrad. Dažďom začala šuštiaca časť nášho putovania. Ja osobne som sa cítil ako salónka v obale s úzko vymedzeným príjmom zvukových signálov a priezorom ako v lietadle.

 

S pribúdajúcimi kilometrami sa nám zmenšoval počet spolupútnikov a teda aj svetiel navôkol a tak som si nasadil čelovku, zapol a ... nič. Nuž neostávalo mi nič iné,  len sa tak ako po celý môj život spoliehať na svetlo mojej Katky, vďaka ktorému som ešte nikdy nezablúdil.

Príchod do Bardejova bol spätý opäť so stretnutím po dlhom čase. Na občerstvovačke pod Vinbargom som stretol Paťa, jedného z tých bývalých gymnazistov, vďaka ktorým by ste učiteľstvo nevymenili za nič na svete. Nočný Bardejov sa nám ukázal v celej svojej kráse,  avšak v prestávke medzi dažďom a dažďom nás navštívila aj mystická pani hmla, vďaka ktorej bolo stúpanie po schodoch na Šibenú horu ako výstup do neba.

Už počas rozbrieždenia nás vyprevádzal za svoje hradby Bardejov. Na Kamennej hore sme si dali prvú skutočnú rannú kávu a hor sa cez Bardejovské Kúpele a Dlhú Lúku na posledné stúpanie na Zborovský hrad. Cesta plná blata dala zabrať aj posledným kúskom fyzických a psychických síl. Práve na hrade sa naše spoločné putovanie ukončilo. Vinco, Jaro a Vlado šli napred a my s Katkou sme sa pomali došmýkali do dediny, i keď posledné dva kilometre snáď nemali konca kraja.

Kvapky vody s trochou soli, ktoré sa po štrnástich hodinách putovania objavili v Katkiných očiach,  opäť raz ukázali, že hrdinov netreba hľadať v rozprávkach, ale vedľa seba... 

Martin Hoľko

CHATA PRI ZELENOM PLESE

Správička z WhatsApp:
„Ahojte čakanisti, v nedeľu ideme do Vysokých Tatier, na chatu pri Zelenom plese, už mám potvrdenú účasť siedmich čakanistov“…..

      V posledný februárový deň, ma táto správa vytrhla z eufórie každodenných pracovných povinností. Okamžite reagujem:  rýchly nákup, výstroj, sváča, chutný koláčik, čaj do termosky a frčím k pekárni. Zvítaní, vyobjímaní sadáme do áut a vyrážame. Cieľ: severovýchodná časť Vysokých Tatier - Biela voda…!

      Hodinka cesty rýchlo ubehne. Nie celkom zaplnené parkovisko Bielej vody, ticho zasnežená krajina, zamračené nebo a les, ktorým vstupujeme na územie doliny Bielej vody, po modrej, potom po žltej značke, príjemne ruší vŕzgajúci sneh pod nohami.

      Miernym stúpaním po širokom chodníku prichádzame na rázcestie nad Matliarmi, pokračujeme k Šalviovému prameňu, ku Kovaľčíkovej poľane, až na koniec doliny Zeleného plesa. Približný čas trasy 2.50 h, stúpanie + 675 m, v lesnom poraste bezvetrie, v kosodrevine zvýšené prúdenie vzduchu s premenlivým vetrom.

 

    Scenéria ako z Jakubiskovho filmu:

    Perinbaba trhá snehovú perinu a na zem sype veľké vločky; hmlistá clona dynamicky kráča vôkol štítov; slnko úpenlivo bojuje o svoju moc a predierajúcimi lúčmi šteklí hladinu Zeleného plesa; fotogenická, opradená povesťami, pyšná, majestátna, štíhla Jastrabia veža, nemo vypovedá svoj príbeh…

      Môj vrchol zdobil oslepujúci drahokam karbunkul (rubín). Chudobný človek sa  chcel oženiť a vziať si za ženu richtárovu dcéru. V snahe zbohatnúť vyliezol až k drahokamu. Jeho jas ho silno oslepil. Vtom sa zo Zeleného plesa vynorila nádherná víla, jej oči ho uhranuli, spadol zo skaly a zabil sa, ako už iní pred ním aj po ňom.

     Povesť je známa v niekoľkých mutáciách a možno predpokladať, že parafrázuje smrteľnú tragédiu zlatokopa Jána Andreja Papirusa, ktorý v roku 1771 zahynul v okolí Zeleného plesa.

      Na významnej križovatke turistických trás stojí vysokohorská chata pri Zelenom plese (1 550 m n. m.), kde sídli aj stanica Horskej záchrannej služby a celoročne ponúka občerstvenie a 56 miest na ubytovanie. Ani my sme nepohrdli malým občerstvením, i dobrou teplou polievkou.

      Chata je dobrým východiskovým bodom pre turistiku, horolezecké túry aj skialpinizmus: Jahňací štít, Veľké biele pleso a chata Plesnivec, Kopské sedlo na Zadné Meďodoly, Veľká Svišťovka na Skalnaté Pleso. Mohutná severná stena Malého Kežmarského štítu (2 514 m n.m.) patrí k najatraktívnejším horolezeckým lokalitám.

Trochu histórie:
      Historicky prvým objektom v tejto doline bola od roku 1876 Egidova chata, stojaca na Rakúskej poľane, pomenovaná po veľkolomnickom predsedovi UKS Egidovi Berzeviczymu. Po víchrici a požiari, bola postavená nová chata, ktorú oficiálne slávnostne otvorili 27.8.1897. Chata dostala meno podľa protektora Uhorského karpatského spolku, generálneho inšpektora cisárskej armády, arcikniežaťa Fridricha Habsburga – Fridrichova chata. Po páde monarchie sa až do roku 1950 nazývala Chatou pri Zelenom plese, kedy ju premenovali na Brnčalovu chatu, na počesť Alberta Brnčala, profesora telesnej výchovy, člena horolezeckého spolku JAMES, účastníka Slovenského národného povstania, ktorý ako horolezecký inštruktor 1. augusta 1950 zahynul pod Jastrabím sedlom v Malej Zmrzlej doline. V roku 1992 sa chate vrátil pôvodný názov.

      Spiatočná cesta, okorenená nevýchovou mladých českých skialpinistov, ohrozujúcich peších turistov, neprispela k celkovej príjemnej atmosfére prvej marcovej nedele. Verím však, že domov si každý z nás odniesol len pozitívne pocity… Ďakujeme organizátorovi akcie Jankovi Gombošovi!                                                                           

Gabika K.