Archív 2022
“Milujem krásu, no hory sú mi všetkým
utekám deň čo deň a pýtam sa pred kým?
Pred zlobou čo ľudstvo do záhuby ženie.
Poď so mnou len v horách nájdeš vykúpenie!“
Ján Frniak
Slová liptovskej legendy, na ktoré si vždy spomeniem, keď pozriem na zbalený batoh na hory. Aj tentokrát som si na ne spomenula, sediaca v piatok večer vo vlaku, vyčkávajúca známe: „Next station Poprad - Tatry“.
Po celom náročnom týždni, keď ste psychicky vyčerpaní zo všetkých povinností, volí väčšina ľudí relax a ostať doma. No to neplatí pre NÁS - turistov. My sme doma na horských chodníkoch a oddychujeme zadýchaní niekde na kameni pri výhľadoch z nejakého kopca, kde ste sa spotení vytrepali a stihli oľutovať všetky hriechy. Pri tejto predstave som sa usmiala a vystúpila z vlaku.
V Poprade ma čakalo auto, odkiaľ sme sa 4 posledné členky Čakaňa – Mirka, Lucka, Saška a ja - vybrali smer Lysá Poľana, za zvyškom partie. Cesta bola veru abnormálne nenormálna. Policajti zastavujúci autá hľadajúci niekoho, auto v priekope, 2D líška na ceste, 3D srnka pri ceste a nikde ani živej duše ani cestnej značky. Preto sme sa rozhodli zavolať Jankovi, kam to vlastne máme ísť. Janko zdvihol a hovorí: „No a tam pôjdete po ceste po tme a potom odbočíte doprava.“ Pevne verím, že navigátora v rodine robí Evka, keďže ubytovanie, ako sa ukázalo, bolo naľavo. Šťastlivo sme dorazili do cieľa a víkend vo vibramách mohol začať.
Zvyšok partie turistov nás už čakal v spoločenskej miestnosti, padlo zopár poldecáčikov na privítanie, príhovor vedúceho Vinca a šlo sa spať. Predsa len nie sme najmladší. Viete, kedy chutí ranná káva najlepšie? Správna odpoveď je: pred 6:00, v turistických topánkach pred turistikou. Ňou posilnení sme vyrazili smer Morskie Oko. Mierne nás prekvapilo čakanie v rade na vstupnej bráne do Tatranského Národného Parku. Po zaplatení vstupného, sme pokračovali červenou po asfaltke s masou poľského národa. Chvíľami ste mali pocit, že ste kdesi na Václaváku a vyzerali ste už len ponožky v sandáloch. Trasa to bola inak prijemná. Odporúčam ju rodinám s deťmi a pseudoturistom, ktorí idú v teniskách s hladkou podrážkou po prvú chatu, kde si dajú pivo a fotku na facebook s popisom: „Dnešná turistika v Tatrách“.
Na chate PTTK nad Morským okom, sme sa rozhodli rozdeliť. Časť našich – Jarka so svojím Vincom, Miro, Marta, Lydka, Janko a Evka – šla na Czarny Staw a časť - zostava z auta sa rozšírila o Majku a Mikiho, a s mojou maličkosťou sa vybrala smer Siklawa cez Dolinu piatich stawów Polskich. Tu som si turistiku začala veru užívať. Miestami ste mali pocit, že ste kdesi v Nórsku na fjordoch. Vysoké suché trávy, dreveničky ktoré isto ešte zažili boľševizmus, prenádherne čistá voda plies a náš Miky ako vždy - v snehu bez trička. Natrela som sa slnečným krémom s faktorom 50, pozrela na horské slniečko a s úsmevom na tvári pokračovala smerom ku najväčšiemu vodopádu Tatier. Myslím, že novým Poľským národným športom by malo byť: “padanie v Tatrách“. Len na asi 10 km trasy, sa predo mnou zrúbalo na zem 7 Poliakov. Tenisky s hladkou podrážkou, turistické vibramy, mačky a palice... Výbava v tomto nezohrávala veľmi rolu. Moje tvrdenie potvrdzovala aj helikoptéra, ktorú ste počuli non-stop. Ak ste z turistík zvyknutí na ticho a zrazu: „Aha! Helikoptéra!“, tu sa stretnete s opačným fenoménom. Helikoptéra za helikoptérou a zrazu: „Aha! Ticho!“ Ak chcete vidieť vodopád, čo naozaj tečie vo veľkom a “nečurká“ ako tie u nás, odporúčam Siklawu, ktorý sa stal veľkým prekvapením. Ide o najväčší vodopád v Tatrách a naozaj to stojí za jeho návštevu. Od neho sme po zelenej pokračovali naspäť. Cesta vďaka debatám zbehla veľmi rýchlo a po napojení na červenú, sme zvyšok trasy doslova zbehli. Trasu nám spríjemňovali pohľady na vysoké statné poľské žrebce, ktoré ťahali vo vozoch návštevníkov parku. Niečo pred šiestou sme prišli na ubytovanie a spokojná som vypla na hodinkách meranie trasy. 30 km a krásny deň za nami. Čerešničkou na torte bola teta Marta a jej ukazovanie selfie s jeleňom. „Vidíte? Martuška, jeleň. Jeleň, Martuška.“ Nasledoval už len spánok s úsmevom na tvári. Budíček, balenie sa a cesta do Tatranskej Lomnice. Následné vybavovanie ski passov a svižné tempíčko na Skalnaté Pleso. Hoc cesta hore nevyzerala moc ružovo a náš cieľ zahaľovala hmla, naša nálada spolu s nadmorskou výškou stúpala. Čím vyššie sme šli, tým sa slniečko viac predieralo a postupne sa hmla ako mlieko bez výhľadov zmenila na slnečný deň s modrou oblohou. Na Skalnatej chate sme sa počkali, hodili do seba tekutý sveter (pálenô), rýchle cukry a polievku. Táto chata má neskutočné čaro. Atmosféru jej dodali aj pamätné fotky Ladislava Kulanga – kráľa tatranských nosičov. Posilnení sme vybehli ku lanovke, kde nás s hollywoodskym úsmevom, čakal Jaro, ktorý to mušketiersky dal na lanovku priamo z Tatranskej Lomnice. Potom sme sa v plnej zostave ako skupina presunuli ku lanovke.
Cestu hore na Lomnický štít by som prirovnala k ceste sardiniek v konzerve. Koľko ľudí sa zmestí do lanovky? Odpoveď: Ešte jeden. Celú skupinu 12 Čakanistov so zamestnancom lanovky natlačili do kabínky s ďalším starším manželským párom a zahraničným zamilovaným párikom. Lanovka sa pohla a my natlačení na sklo, sme si začali užívať výhľady. Nasledoval rád spoločných selfie, na ktorých vyzeráte ako nenápadný okolostojaci užívajúci si 50 m ničoho pod vami, rozmýšľajúci, či ste si mali dať tú polievku naviac a či nebolo treba spísať závet. Lomnický štít. Druhý najvyšší vrch Tatier s najvyššie položeným hotelom na Slovensku. Tu si rovnako ako na ostatných štítoch a vrcholoch uvedomíte tú majestátnosť prírody. Aký je človek malý a ako ste všetky problémy sveta nechali dole. Cítite sa aspoň na chvíľu voľný a nič vás netrápi. Po spoločných fotkách a pokochaní sa výhľadmi, sme s maminou sadli na po-narodeninový koláč a horúcu čokoládu. Poviem vám, nie je veru väčšieho šťastia ako mať parťáka na hory doma, ktorý vo vás zasial lásku ku horám už v detstve. Keďže Ten hore má zmysel pre humor, nasledovala vtipná situácia vymieňania telefónneho čísla, poldecákov a darovania kytice kvetov. Cesta dole lanovkou prebehla hladko – natlačene a nalepene na steny kabínky. Rýchle lúčenie s Čakaň-istami a beh za vtipných pohľadov turistov do Lomnice. Tu nás prekvapila obrovská jelenica rovno pri chodníku. A teraz ruku na srdce, koľko ste videli fotografii turistov s kyticou ruží s jelenicou za sebou? Nie, toto nie je fotomontáž, ale realita tohto nezabudnuteľného víkendu v Tatrách.
Extrémna Krížová Cesta …. prekonaj sám seba a nezostaň ľahostajný k svojmu životu.
Je to o zrieknutí sa vlastného pohodlia a komfortu. Je to čas pre stíšenie a upokojenie svojej mysle a čas kedy môžme premýšľať o svojom živote a priblížení sa k Bohu.
Extrémna krížová cesta je projekt ktorý vznikol v Poľsku v roku 2009 a má svoje pravidlá a štandardy ktoré je potrebné dodržať. Trasa musí mať minimálne 40 km a prekonať prevýšenie cez 500 metrov. Minimálna doba prechodu musí byť viac ako 8 hodín, takže je určená pre fyzicky zdatnejších ľudí pretože sa jedná o dlhý a náročný nočný pochod za každého počasia.
Keď v roku 2016 dostala táto akcia požehnanie od svätého otca Františka, začala sa konať vo viacerých štátoch a mestách a už piaty ročník tejto cesty sa uskutočnil aj na Slovensku konkrétne v Zborove. Motto krížovej cesty pre rok 2022 bolo „Cesta zmierenia“. Na výber boli dve varianty trasy – zelená bl.Titusa Zemana v dlžke 33km a červená sv.Don Bosca v dlžke 42 km.
Keď som túto akciu spomenul priateľovi Vincovi s ktorým chodíme spoločne na turistiku a rôzne podobné podujatia hneď spozornel, lebo ho to zaujalo a o týždeň na to sme sa už registrovali. Pridal sa k nám aj ďalší parťák z Tulčíka Slavo a tak sme teda 8.apríla týždeň pred Veľkou Nocou popoludní vyrazili do Zborova. Vystúpil som z auta a zasiahol ma taký výnimočný pocit spolupatričnosti a oddanosti lebo som zrazu stretol mnoho kamarátov aj priateľov s ktorými som sa už dlhšie nevidel. V tom som zbadal Jula a Paľa zo Zborova ako s úprimným úsmevom a radosťou ma prišli privítať keďže boli do tohto projektu ako usporiadatelia obaja zapojení.
My sme sa zaregistrovali na kratšiu trasu aby sme to hneď na prvýkrát neprepískli. Pri zapísaní sme si vyzdvihli brožúrku rozjímania a s náramkom na ruke s textom „ žiť naplno sa oplatí“ sa vybrali ku kostolu kde sa to všetko začínalo. Samozrejmosťou o ktorej som sa ešte nezmienil bol kríž, ktorý si každý účastník EKC priniesol zo sebou ako symbol krížovej cesty a takto sa s vlastným krížom vybral na „svoju cestu zmierenia“. Ak si niekto kríž nepriniesol mohol si vybrať z tých ktoré boli k dispozícii pri kostole vyrobené naturálne z brezového dreva.
Po svätej omši v kostole sv.Margity Antiochijskej sme sa za večerného súmraku vydali na očakávanú cestu s tým, čo nám prinesie a ako to zvládneme. Prvé zastavenie na vojenskom cintoríne už bolo za tmy a tak čelovky už boli v permanencii keď sa z brožúrky čítalo prvé rozjímanie. Pokračovali sme ďalej smerom na Maguru a tam sa to už začalo pomaly triediť. Tí ktorí išli rýchlejšie odbehli, pomalší zaostali a potom tí ktorí išli na dlhšiu trasu sa stratili v stúpani po červenej trase SNP. Postupne sme zdolávali ďalšie zastavenia a občerstvovačka v Bardejovských Kúpeľoch nám padla vhod. Na Kamennú horu kde bolo jedno zo zastavení sme už išli v jemnom mrholení a potom nás čakalo ďalšie zastavenie na Čerešni. To sme už vybrali pršiplášte a v polnočnom tichu keď kvapky dažďa jemne padali, nikto ani nemukol,ani nezakašľal,iba lístie na chodníku nám šuchotalo pod nohami. Na protiľahlom kopci svietili čelovky ako svätojánské mušky tým, ktorí z dlhšej trasy schádzali na Čerešňu a my sme tam za vytrvalého dažďa prišli okolo jednej v noci. Rýchlo sa občerstviť a ideme ďalej - smer Vinbarg. To už bolo v tom blate trochu horšie ale teplý čaj a výhľad na mesto nám náladu vylepšil. Nočný Bardejov nám učaroval a my sme uličkami mesta okolo hradieb cez magické miesto kde sa každý rok schádzame pri spomienkovej slávnosti na beatlesáka Johna Lennona dostávame k bazilike sv.Egídia. Všade je ticho, pršať už prestalo, námestie ponorené do tmy, iba my a zopár spolupútnikov po modlitbe pokračujeme smerom ku kostolu sv.Anny na Kúpeľnej ulici. Po tomto zastavení ideme k Bardejovským Kúpeľom a odtiaľ trochu nie veľmi príjemne po asfalte do Dlhej Lúky. Sú štyri hodiny nad ránom a my stúpame cestou ku Zborovskému hradu. Na počudovanie ide sa mi celkom dobre akoby príchod nového dňa vo mne prebudil skrytú energiu. Všetci traja potom schádzame po rozbahnenom teréne dole na cestu a už smerujeme k poslednému zastaveniu ku kostolu sv.Žofie v Zborove. Ešte posledné rozjímanie,modlitba, poďakovanie že sme to zvládli a úžasný pocit z tohto nového zážitku, novej skúsenosti a vlastného prekonania sa.
Pozerám teraz doma na certifikát z absolvovania cesty. Vedľa je položený kríž ktorý som niesol,zdá sa mi že je trochu malý. Zamýšľam sa nad ďalšou ekc ktorú by som chcel ešte absolvovať ,ale už s väčším krížom,dlhšou cestou a novým úmyslom. Ten predošlý mi veľmi nevyšiel, stratil som blízkeho človeka v mojom živote a tak by som mu teraz novú cestu rád obetoval.
J. Herstek
VÍKEND VO VYSOKÝCH TATRÁCH 2022
“Milujem krásu, no hory sú mi všetkým
utekám deň čo deň a pýtam sa pred kým?
Pred zlobou čo ľudstvo do záhuby ženie.
Poď so mnou len v horách nájdeš vykúpenie!“
Ján Frniak
Slová liptovskej legendy, na ktoré si vždy spomeniem, keď pozriem na zbalený batoh na hory. Aj tentokrát som si na ne spomenula, sediaca v piatok večer vo vlaku, vyčkávajúca známe: „Next station Poprad - Tatry“.
Po celom náročnom týždni, keď ste psychicky vyčerpaní zo všetkých povinností, volí väčšina ľudí relax a ostať doma. No to neplatí pre NÁS - turistov. My sme doma na horských chodníkoch a oddychujeme zadýchaní niekde na kameni pri výhľadoch z nejakého kopca, kde ste sa spotení vytrepali a stihli oľutovať všetky hriechy. Pri tejto predstave som sa usmiala a vystúpila z vlaku.
V Poprade ma čakalo auto, odkiaľ sme sa 4 posledné členky Čakaňa – Mirka, Lucka, Saška a ja - vybrali smer Lysá Poľana, za zvyškom partie. Cesta bola veru abnormálne nenormálna. Policajti zastavujúci autá hľadajúci niekoho, auto v priekope, 2D líška na ceste, 3D srnka pri ceste a nikde ani živej duše ani cestnej značky. Preto sme sa rozhodli zavolať Jankovi, kam to vlastne máme ísť. Janko zdvihol a hovorí: „No a tam pôjdete po ceste po tme a potom odbočíte doprava.“ Pevne verím, že navigátora v rodine robí Evka, keďže ubytovanie, ako sa ukázalo, bolo naľavo. Šťastlivo sme dorazili do cieľa a víkend vo vibramách mohol začať.
Zvyšok partie turistov nás už čakal v spoločenskej miestnosti, padlo zopár poldecáčikov na privítanie, príhovor vedúceho Vinca a šlo sa spať. Predsa len nie sme najmladší. Viete, kedy chutí ranná káva najlepšie? Správna odpoveď je: pred 6:00, v turistických topánkach pred turistikou. Ňou posilnení sme vyrazili smer Morskie Oko. Mierne nás prekvapilo čakanie v rade na vstupnej bráne do Tatranského Národného Parku. Po zaplatení vstupného, sme pokračovali červenou po asfaltke s masou poľského národa. Chvíľami ste mali pocit, že ste kdesi na Václaváku a vyzerali ste už len ponožky v sandáloch. Trasa to bola inak prijemná. Odporúčam ju rodinám s deťmi a pseudoturistom, ktorí idú v teniskách s hladkou podrážkou po prvú chatu, kde si dajú pivo a fotku na facebook s popisom: „Dnešná turistika v Tatrách“.
Na chate PTTK nad Morským okom, sme sa rozhodli rozdeliť. Časť našich – Jarka so svojím Vincom, Miro, Marta, Lydka, Janko a Evka – šla na Czarny Staw a časť - zostava z auta sa rozšírila o Majku a Mikiho, a s mojou maličkosťou sa vybrala smer Siklawa cez Dolinu piatich stawów Polskich. Tu som si turistiku začala veru užívať. Miestami ste mali pocit, že ste kdesi v Nórsku na fjordoch. Vysoké suché trávy, dreveničky ktoré isto ešte zažili boľševizmus, prenádherne čistá voda plies a náš Miky ako vždy - v snehu bez trička. Natrela som sa slnečným krémom s faktorom 50, pozrela na horské slniečko a s úsmevom na tvári pokračovala smerom ku najväčšiemu vodopádu Tatier. Myslím, že novým Poľským národným športom by malo byť: “padanie v Tatrách“. Len na asi 10 km trasy, sa predo mnou zrúbalo na zem 7 Poliakov. Tenisky s hladkou podrážkou, turistické vibramy, mačky a palice... Výbava v tomto nezohrávala veľmi rolu. Moje tvrdenie potvrdzovala aj helikoptéra, ktorú ste počuli non-stop. Ak ste z turistík zvyknutí na ticho a zrazu: „Aha! Helikoptéra!“, tu sa stretnete s opačným fenoménom. Helikoptéra za helikoptérou a zrazu: „Aha! Ticho!“ Ak chcete vidieť vodopád, čo naozaj tečie vo veľkom a “nečurká“ ako tie u nás, odporúčam Siklawu, ktorý sa stal veľkým prekvapením. Ide o najväčší vodopád v Tatrách a naozaj to stojí za jeho návštevu. Od neho sme po zelenej pokračovali naspäť. Cesta vďaka debatám zbehla veľmi rýchlo a po napojení na červenú, sme zvyšok trasy doslova zbehli. Trasu nám spríjemňovali pohľady na vysoké statné poľské žrebce, ktoré ťahali vo vozoch návštevníkov parku. Niečo pred šiestou sme prišli na ubytovanie a spokojná som vypla na hodinkách meranie trasy. 30 km a krásny deň za nami. Čerešničkou na torte bola teta Marta a jej ukazovanie selfie s jeleňom. „Vidíte? Martuška, jeleň. Jeleň, Martuška.“ Nasledoval už len spánok s úsmevom na tvári. Budíček, balenie sa a cesta do Tatranskej Lomnice. Následné vybavovanie ski passov a svižné tempíčko na Skalnaté Pleso. Hoc cesta hore nevyzerala moc ružovo a náš cieľ zahaľovala hmla, naša nálada spolu s nadmorskou výškou stúpala. Čím vyššie sme šli, tým sa slniečko viac predieralo a postupne sa hmla ako mlieko bez výhľadov zmenila na slnečný deň s modrou oblohou. Na Skalnatej chate sme sa počkali, hodili do seba tekutý sveter (pálenô), rýchle cukry a polievku. Táto chata má neskutočné čaro. Atmosféru jej dodali aj pamätné fotky Ladislava Kulanga – kráľa tatranských nosičov. Posilnení sme vybehli ku lanovke, kde nás s hollywoodskym úsmevom, čakal Jaro, ktorý to mušketiersky dal na lanovku priamo z Tatranskej Lomnice. Potom sme sa v plnej zostave ako skupina presunuli ku lanovke.
Cestu hore na Lomnický štít by som prirovnala k ceste sardiniek v konzerve. Koľko ľudí sa zmestí do lanovky? Odpoveď: Ešte jeden. Celú skupinu 12 Čakanistov so zamestnancom lanovky natlačili do kabínky s ďalším starším manželským párom a zahraničným zamilovaným párikom. Lanovka sa pohla a my natlačení na sklo, sme si začali užívať výhľady. Nasledoval rád spoločných selfie, na ktorých vyzeráte ako nenápadný okolostojaci užívajúci si 50 m ničoho pod vami, rozmýšľajúci, či ste si mali dať tú polievku naviac a či nebolo treba spísať závet. Lomnický štít. Druhý najvyšší vrch Tatier s najvyššie položeným hotelom na Slovensku. Tu si rovnako ako na ostatných štítoch a vrcholoch uvedomíte tú majestátnosť prírody. Aký je človek malý a ako ste všetky problémy sveta nechali dole. Cítite sa aspoň na chvíľu voľný a nič vás netrápi. Po spoločných fotkách a pokochaní sa výhľadmi, sme s maminou sadli na po-narodeninový koláč a horúcu čokoládu. Poviem vám, nie je veru väčšieho šťastia ako mať parťáka na hory doma, ktorý vo vás zasial lásku ku horám už v detstve. Keďže Ten hore má zmysel pre humor, nasledovala vtipná situácia vymieňania telefónneho čísla, poldecákov a darovania kytice kvetov. Cesta dole lanovkou prebehla hladko – natlačene a nalepene na steny kabínky. Rýchle lúčenie s Čakaň-istami a beh za vtipných pohľadov turistov do Lomnice. Tu nás prekvapila obrovská jelenica rovno pri chodníku. A teraz ruku na srdce, koľko ste videli fotografii turistov s kyticou ruží s jelenicou za sebou?
Nie, toto nie je fotomontáž, ale realita tohto nezabudnuteľného víkendu v Tatrách.
Tatiana Kohutová
Viac tu: https://cakantulcik.webnode.sk/
VÍKEND VO VYSOKÝCH TATRÁCH 2022
“Milujem krásu, no hory sú mi všetkým
utekám deň čo deň a pýtam sa pred kým?
Pred zlobou čo ľudstvo do záhuby ženie.
Poď so mnou len v horách nájdeš vykúpenie!“
Ján Frniak
Slová liptovskej legendy, na ktoré si vždy spomeniem, keď pozriem na zbalený batoh na hory. Aj tentokrát som si na ne spomenula, sediaca v piatok večer vo vlaku, vyčkávajúca známe: „Next station Poprad - Tatry“.
Po celom náročnom týždni, keď ste psychicky vyčerpaní zo všetkých povinností, volí väčšina ľudí relax a ostať doma. No to neplatí pre NÁS - turistov. My sme doma na horských chodníkoch a oddychujeme zadýchaní niekde na kameni pri výhľadoch z nejakého kopca, kde ste sa spotení vytrepali a stihli oľutovať všetky hriechy. Pri tejto predstave som sa usmiala a vystúpila z vlaku.
V Poprade ma čakalo auto, odkiaľ sme sa 4 posledné členky Čakaňa – Mirka, Lucka, Saška a ja - vybrali smer Lysá Poľana, za zvyškom partie. Cesta bola veru abnormálne nenormálna. Policajti zastavujúci autá hľadajúci niekoho, auto v priekope, 2D líška na ceste, 3D srnka pri ceste a nikde ani živej duše ani cestnej značky. Preto sme sa rozhodli zavolať Jankovi, kam to vlastne máme ísť. Janko zdvihol a hovorí: „No a tam pôjdete po ceste po tme a potom odbočíte doprava.“ Pevne verím, že navigátora v rodine robí Evka, keďže ubytovanie, ako sa ukázalo, bolo naľavo. Šťastlivo sme dorazili do cieľa a víkend vo vibramách mohol začať.
Zvyšok partie turistov nás už čakal v spoločenskej miestnosti, padlo zopár poldecáčikov na privítanie, príhovor vedúceho Vinca a šlo sa spať. Predsa len nie sme najmladší. Viete, kedy chutí ranná káva najlepšie? Správna odpoveď je: pred 6:00, v turistických topánkach pred turistikou. Ňou posilnení sme vyrazili smer Morskie Oko. Mierne nás prekvapilo čakanie v rade na vstupnej bráne do Tatranského Národného Parku. Po zaplatení vstupného, sme pokračovali červenou po asfaltke s masou poľského národa. Chvíľami ste mali pocit, že ste kdesi na Václaváku a vyzerali ste už len ponožky v sandáloch. Trasa to bola inak prijemná. Odporúčam ju rodinám s deťmi a pseudoturistom, ktorí idú v teniskách s hladkou podrážkou po prvú chatu, kde si dajú pivo a fotku na facebook s popisom: „Dnešná turistika v Tatrách“.
Na chate PTTK nad Morským okom, sme sa rozhodli rozdeliť. Časť našich – Jarka so svojím Vincom, Miro, Marta, Lydka, Janko a Evka – šla na Czarny Staw a časť - zostava z auta sa rozšírila o Majku a Mikiho, a s mojou maličkosťou sa vybrala smer Siklawa cez Dolinu piatich stawów Polskich. Tu som si turistiku začala veru užívať. Miestami ste mali pocit, že ste kdesi v Nórsku na fjordoch. Vysoké suché trávy, dreveničky ktoré isto ešte zažili boľševizmus, prenádherne čistá voda plies a náš Miky ako vždy - v snehu bez trička. Natrela som sa slnečným krémom s faktorom 50, pozrela na horské slniečko a s úsmevom na tvári pokračovala smerom ku najväčšiemu vodopádu Tatier. Myslím, že novým Poľským národným športom by malo byť: “padanie v Tatrách“. Len na asi 10 km trasy, sa predo mnou zrúbalo na zem 7 Poliakov. Tenisky s hladkou podrážkou, turistické vibramy, mačky a palice... Výbava v tomto nezohrávala veľmi rolu. Moje tvrdenie potvrdzovala aj helikoptéra, ktorú ste počuli non-stop. Ak ste z turistík zvyknutí na ticho a zrazu: „Aha! Helikoptéra!“, tu sa stretnete s opačným fenoménom. Helikoptéra za helikoptérou a zrazu: „Aha! Ticho!“ Ak chcete vidieť vodopád, čo naozaj tečie vo veľkom a “nečurká“ ako tie u nás, odporúčam Siklawu, ktorý sa stal veľkým prekvapením. Ide o najväčší vodopád v Tatrách a naozaj to stojí za jeho návštevu. Od neho sme po zelenej pokračovali naspäť. Cesta vďaka debatám zbehla veľmi rýchlo a po napojení na červenú, sme zvyšok trasy doslova zbehli. Trasu nám spríjemňovali pohľady na vysoké statné poľské žrebce, ktoré ťahali vo vozoch návštevníkov parku. Niečo pred šiestou sme prišli na ubytovanie a spokojná som vypla na hodinkách meranie trasy. 30 km a krásny deň za nami. Čerešničkou na torte bola teta Marta a jej ukazovanie selfie s jeleňom. „Vidíte? Martuška, jeleň. Jeleň, Martuška.“ Nasledoval už len spánok s úsmevom na tvári. Budíček, balenie sa a cesta do Tatranskej Lomnice. Následné vybavovanie ski passov a svižné tempíčko na Skalnaté Pleso. Hoc cesta hore nevyzerala moc ružovo a náš cieľ zahaľovala hmla, naša nálada spolu s nadmorskou výškou stúpala. Čím vyššie sme šli, tým sa slniečko viac predieralo a postupne sa hmla ako mlieko bez výhľadov zmenila na slnečný deň s modrou oblohou. Na Skalnatej chate sme sa počkali, hodili do seba tekutý sveter (pálenô), rýchle cukry a polievku. Táto chata má neskutočné čaro. Atmosféru jej dodali aj pamätné fotky Ladislava Kulanga – kráľa tatranských nosičov. Posilnení sme vybehli ku lanovke, kde nás s hollywoodskym úsmevom, čakal Jaro, ktorý to mušketiersky dal na lanovku priamo z Tatranskej Lomnice. Potom sme sa v plnej zostave ako skupina presunuli ku lanovke.
Cestu hore na Lomnický štít by som prirovnala k ceste sardiniek v konzerve. Koľko ľudí sa zmestí do lanovky? Odpoveď: Ešte jeden. Celú skupinu 12 Čakanistov so zamestnancom lanovky natlačili do kabínky s ďalším starším manželským párom a zahraničným zamilovaným párikom. Lanovka sa pohla a my natlačení na sklo, sme si začali užívať výhľady. Nasledoval rád spoločných selfie, na ktorých vyzeráte ako nenápadný okolostojaci užívajúci si 50 m ničoho pod vami, rozmýšľajúci, či ste si mali dať tú polievku naviac a či nebolo treba spísať závet. Lomnický štít. Druhý najvyšší vrch Tatier s najvyššie položeným hotelom na Slovensku. Tu si rovnako ako na ostatných štítoch a vrcholoch uvedomíte tú majestátnosť prírody. Aký je človek malý a ako ste všetky problémy sveta nechali dole. Cítite sa aspoň na chvíľu voľný a nič vás netrápi. Po spoločných fotkách a pokochaní sa výhľadmi, sme s maminou sadli na po-narodeninový koláč a horúcu čokoládu. Poviem vám, nie je veru väčšieho šťastia ako mať parťáka na hory doma, ktorý vo vás zasial lásku ku horám už v detstve. Keďže Ten hore má zmysel pre humor, nasledovala vtipná situácia vymieňania telefónneho čísla, poldecákov a darovania kytice kvetov. Cesta dole lanovkou prebehla hladko – natlačene a nalepene na steny kabínky. Rýchle lúčenie s Čakaň-istami a beh za vtipných pohľadov turistov do Lomnice. Tu nás prekvapila obrovská jelenica rovno pri chodníku. A teraz ruku na srdce, koľko ste videli fotografii turistov s kyticou ruží s jelenicou za sebou?
Nie, toto nie je fotomontáž, ale realita tohto nezabudnuteľného víkendu v Tatrách.
Tatiana Kohutová
Viac tu: https://cakantulcik.webnode.sk/
