Reportáže 2014

RYSY 

Názov akcie: Oslava okrúhlych narodenín našich členov na netradičnom mieste Slovenska

Trasa: Štrbské Pleso – Popradské Pleso – Rázcestie nad Žabím potokom v Mengusovskej doline – Žabie plesá – Chata pod Rysmi 2250 m n.m (najvyššie položená a najmladšia chata Vysokých Tatier) – Rysy 2499 m n.m. (najvyšší vrchol Poľska a najvyšší vrchol V.Tatier, na ktorý vedie značkovaný turistický chodník)

- účasť: 28 turistov

Na túto už od marca pripravovanú akciu sme sa všetci tešili. Hlavným motívom boli okrúhle výročia narodenín členov KST Čakaň. Chceli sme si pripomenúť tieto významné dní na netradičnom mieste

Oslávenci: Teta Macková „BABKA“ 70 rokov, Majka PEKYS Pekárová n:) rokov, Peťo GITARISTA Pecúch 50 rokov, naša najmladšia členka Bianka Šoltésová 10 rokov. Počas pobytu na chate mali v rovnaký deň narodeniny vedúci klubu Vinco Klobušovský 56 rokov a pán doktor Miro Šoltés 46 rokov. V piatok na chatu sme vyšli 17 –ti a v sobotu prišli 11 –ti, ale z nich dve dievčatá sa vrátili po výstupe na Rysy späť na Štrbské Pleso.

V stručnosti uvediem nasledovné: z donesených „ingrediencií“ sme si uvarili guľáš, niektorí  z nás boli až 3x na vrchole Rysov, v piatok večer sme obdarovali oslávencov a veselo si zaspievali i potancovali, v sobotu posedenie pri gitare začalo skôr až do predĺženej večierky do 22.30 hod. V nedeľu bolo najkrajšie počasie a tak sme boli s pobytom maximálne spokojní. Stretli sme zaujímavých ľudí zo Slovenska, Nemecka, Austrálie, poľskú dievčinu žijúcu v Toronte, ktorí hovorili, že sa s nami cítili výborne a budú si toto stretnutie dlho pamätať:

Ahoj, děkuji za milou společnost. Hory mne stále baví i pro to, že se potkávám s příjemnými lidmi jako jsou členové vašeho turistického klubu.

Pěkný zbytek dne přeje Ivo Bernát

Dobry den, I'm Ela (the Polish girl you met at chata pod rysami) when your club was staying and  celebrating there:)

If you could send me pictures that you took there I would love to see them. Hope you had a wonderful time during the rest of your stay.

tím Čakaň Tulčík

SLOVENSKÝ RAJ 2

Trasa: Čingov – Lesnica, ústie – Biely potok, ústie - Biely potok, rázcestie – rázcestie Pod

Tomášovským výhľadom - Biely potok, rázcestie – Kláštorisko – Letanovský mlyn – Tomášovský výhľad – Čingov

- účasť: 17 turistov

Bola to opakovaná akcia do Slovenského raja. Aj teraz však hlásili búrky okolo obeda. Už cestou z Čingova k Bielemu potoku začalo hrmieť a okolo 09.00 hod. prišiel aj dážď. Asi pol hodinu sme stáli pod stromami za rázcestím Pod Tomášovským výhľadom. Tento čas sme využili na ochutnávku „medecíny“ z našich ruksakov. Nepokračovať ďalej (Prielomom Hornádu k ústiu Kláštorskej rokliny a ňou na Kláštorisko) nás presvedčil mladý pár, ktorý sa vracal späť pre vysokú hladinu Hornádu a zaliate najnižšie položené stupačky. Tak sme sa otočili a vrátili k rázcestiu Biely potok a odtiaľ prudkým stúpaním lesom modrou značkou okolo Čertovej sihote na Kláštorisko. Tu sme sa občerstvili, vysušili na slniečku a prezreli si kartuziánsky kláštor a symbolický cintorín. Po červenej značke sme pokračovali smerom na Letanovský mlyn. Ale oproti nám sa opäť blížila búrka a tak sme sa schovali na terase jednej z chát. Rozhodnutie bolo správne, nakoľko asi hodinu lialo. Vinco nám neplánovane urobil „schôdzu“ a oboznámil nás s plánovanými akciami. Potom sme už zišli dole k Letanovskému mlynu, vyšli žltou značkou už za slnečného počasia na Tomášovský výhľad a vrátili sa na Čingov.

tím Čakaň Tulčík

SLOVENSKÝ RAJ 1

Názov akcie: Spotrebiteľský test zeleného pršiplášťa Husky

Trasa: Podlesok (penzión Ranč) – Hrdlo Hornádu – Prielom Hornádu – Kláštorská roklina – Kláštorisko

– po zelenej zn. k ráscestiu Pod Kláštoriskom – Podlesok (penzión Ranč)

- účasť: 7 turistov

Ráno u nás silno pršalo a tak sme akciu skoro zrušili. Zlomový bod nastal, keď vedúci akcie Miro Šoltés obvolával nahlásených turistov. Majka Pekys zareagovala: „Ja by som aj šla, aspoň si vyskúšam nový pršiplášť.“ Tak sme nakoniec vyrazili. Cestou pršalo a pršalo aj na RANČI na Podlesku. Hoci bol štátny sviatok, kvôli počasiu tam nebol skoro nikto. Občerstvili sme sa a čakali na lepšie počasie. Po necelej hodine čakania išla okolo Ranča početná skupina turistov v pršiplášťoch (študenti z rôznych kútov Európy z Univerzity Mateja Bela z B. Bystrice). To nás povzbudilo a vyrazili sme hneď za nimi. Spoločne sme prišli až k ústiu Kláštorskej rokliny. Tu sme už odložili pršiplášte a cestou hore po rebríkoch sa ukázalo aj slniečko. Na Kláštorisku (niekedy sa volalo Skala útočiska, pretože v polovici 13.storočia poskytla bezpečný úkryt obyvateľom pred Tatármi) sme si prezreli kartuziánsky kláštor a symbolický cintorín obetí Slovenského raja, ktorý bol otvorený v novembri 2011. Nakoniec sa vyčasilo a my sme boli radi, že sme to ráno nevzdali.

Záver z akcie: Zelený pršiplášť Majky je skoro dokonalý, až na to, že musí mať dvoch asistentov pri zapínaní a odopínaní popruhu medzi nohami... 

tím Čakaň Tulčík

PRECHOD VEĽKOU FATROU

Najvyššie vrcholy Slovenských pohorí

Ružomberok 494 m – Sidorovo 1099 m – Malinné 1209 m – Smrekovica 1367 m – Rakytov 1567 m – Čierny kameň – Ploská 1582 m – ch.pod Borišovom 1265 m – Suchý vrch – Ostredok 1592 m – Krížna 1574 m – Kráľova studňa – Flochová 1317 m – Zniev 985 m – Tlstá 1374 m

 

Organizátor: Klub prešovských turistov (KPT)

Zodpovedná: Jirka Mikušová

Ubytovanie: Smrekovica, chata pod Borišovom, Kráľova studňa, chata Horec

 

Od 21.06. do 25.6.2014 som sa spolu s ďalšími 13 turistami zúčastnila prechodu Veľkou Fatrou. Vyrazili sme z Prešova 21.6. o 5,45 h smer Ružomberok, kde sme začali svoju púť. Potom cez Sidorovo na chatu Malina, kde sme načerpali sily na zdolanie Malinô Brdo, nasledovalo Vyšné Šiprúnske sedlo, Šiprúň, Nižné Šiprúnske sedlo a ani sme sa nenazdali, už sme boli na hoteli Smrekovica, kde sme spali prvú noc.

22.06.2014 sme vyrazili zo Smrekovice v rukaviciach, čiapkách a vetrovkách, pretože bola veľká zima, ale našťastie sa počasie umúdrilo a bol to ďalší ideálny deň na turistiku. Pokračovali sme cez prírodnú rezerváciu  Skalnú Alpu a Tanečnicu na Rakytov, ktorý bol náš prvý z troch vrcholov tohto dňa. Popod ďalšiu prírodnú rezerváciu Čierny kameň sme šli na Ploskú a odtiaľ nedočkavo na chatu pod Borišovom, kde sme sa ubytovali a niektorí z nás ešte vybehli na vrch Borišov a späť.

23.06.2014 nás už od skorého rána čakal krásny slnečný deň. Niektorí z nás sme pokračovali v našej púti cez Ploskú, Chyžky (Kyšky), Koniarky na Suchý vrch, kde sme na našu obrovitánsku radosť našli vzácny plesnivec. Ja som ho videla prvýkrát v živote a je nádherný. Už sme boli neďaleko najvyššieho vrchu Veľkej Fatry – Ostredok, tam sme sa posilnili, pokochali sa znova nádherným výhľadom, ale už nás očakávala Krížna, ktorá bola obsypaná krásnymi kvetmi - veternicami narcisokvetými a žltohlavmi (ja som ani netušila, že také krásne a voňavé kvety máme na Slovensku = krása).

No a z Krížnej sme sa zgúľali ku Kráľovej studni, kde sme sa občerstvili vodou zo studne, vyšli sme na Kráľovu skalu, odtiaľ na pomník SNP a potom sme už konečne prišli na hotel Kráľova studňa.

24.06.2014 nás mikrobusy odviezli do Čremošného k horárni Bartoška, odkiaľ sme mali štart na Flochovú a späť. Po tomto výstupe sme sa odviezli do Kláštora pod Znievom a odtiaľ sme šli na Znievský hrad a na vrch Zniev. Túto poslednú noc sme spali na Martinských holiach, na chate Horec.

25.6.2014 sme začínali túru v Blatnici, v Gaderskej doline na Tlstú, potom po chodníku Janka Bojmíra naspäť do osady Gader. A ani sme sa nenazdali a skončil aj piaty deň Veľkofatranskej túry.

Osobný pocit – po pravde, bola som zmierená s tým, že domov ma privezú na nosidlách, keďže som sa  obávala ako zvládnem 5 dní šliapať po kopcoch vo Veľkej Fatre bez predchádzajúcej skúsenosti.

Takže, čo sa týka náročnosti túry, moje obavy boli prehnané. Síce sme za tých 5 dní prešli + - 100 km, ale nebolo to také hrozné.

Naša „vedúca“ vravela, že za tých 50 rokov, čo turistikuje, ešte také krásne počasie vo Veľkej Fatre nezažila. To znamená, že sme mali nádherné výhľady široko-ďaleko, na kopce, ale tiež doliny, kde sme raz videli Martin, potom na druhej strane Banskú Bystricu, videli sme dokonca štíty Vysokých, Nízkych aj Západných Tatier, kopce Malej Fatry, hlavne Veľký (Fatranský) Kriváň a samozrejme úžasný Veľký Choč. O flóre vo Veľkej Fatre sa ani hovoriť nedá, treba ju jednoducho vidieť a ovoňať. Ja som nadšená z tejto skúsenosti a osobne si myslím, že absolvovať výlety do našej krásnej prírody by mali byť povinné. Na tento zážitok budem veľmi dlho spomínať – a za to musím poďakovať pani Jirke Mikušovej, ktorá mi umožnila s KPT absolvovať tento prechod Veľkou Fatrou a ktorá to perfektne zorganizovala. Ďakujem! 

Alexandra Mamrilová

NAJVYŠŠIE VRCHOLY SLOVENSKÝCH POHORÍ

Oravské Beskydy – Babia hora 1725 m, Skorušinské vrchy – Skorušina 1314 m, Oravská Magura – Minčol 1396 m, Kysucké Beskydy – Veľká Rača 1236 m, Malá Fatra – Veľký Kriváň 1709 m, Kysucké vrchy - Púpov 1095 m

 

Organizátor: Klub prešovských turistov (KPT)

Zodpovedná: Jirka Mikušová

Ubytovanie: Oravice – privát, Veľká Rača – chata Plemenár

 

Od 18.07. do 20.7.2014 som sa znovu s KPT zúčastnila na „chytaní“ najvyšších slovenských vrcholov. Našim cieľom bolo nachytať 6 vrcholov za tri dni, čo sa aj podarilo – jupííí J

Z Prešova sme vyrazili 18.7. o 3,45 h smer Poľsko, konkrétne Prelecz Krowiarky, kde sme začali našu túru na prvý vrchol Babia hora, alebo ako ju nazývajú Poliaci - Diablak. Bohužiaľ nám počasie veľmi nežičilo, pršalo a na vrchole veľmi fúkalo, ale predsa nám vetrík pomohol, rozfúkal mraky a pomedzi ne sme zazreli našu Oravskú priehradu,  a z druhej strany sme zase pozerali na poľské lazy. Je to taký zvláštny pocit, zrazu sa všetko zdá byť tak blízko – len tu...

Ďalej nás mikrobusy odviezli do Oravíc pod Skorušinské vrchy, kde sme pokračovali v našej túre. Po ceste na vrchol Skorušina sme si nazbierali hríby na praženicu a ojedli sme sa sladučkých čučoriedok.

19.07.2014 sme vyrazili z Oravíc na Oravskú Maguru, konkrétne nás busy vyviezli až k Chate na Kubínskej holi, kde sme štartovali na náš tretí vrchol – Minčol a späť. Pod Minčolom sa nachádza aj Pamätník obetiam lavíny, ale bohužiaľ sme ho nenašli. Dúfam, že nabudúce sa to už podarí J

Z Oravskej Magury sme pokračovali do Starej Bystrice, kde sme obdivovali náš zatiaľ prvý a posledný orloj na Slovensku. Musím sa priznať, ani som netušila, že niečo také u nás máme. Ten orloj stojí zato vidieť a počkať si aj na celú hodinu, aby sa tých 7 sôch v orloji ukázalo. Tiež výklad o orloji je veľmi zaujímavý, vysvetlia vám, čo zobrazujú a „merajú“ hodiny s viacerými ciferníkmi.

Odtiaľ sme pokračovali na Kysucké Beskydy do Oščadnice, Lalík. Z časových dôvodov sme sa presunuli lanovkou k chate Plemenár pod Veľkou Račou. Mali sme šťastie, pretože práve sa tam konala súťaž vo varení guľášov, takže niektorí si po túre ešte aj pochutnali na fajnotke.

Od chaty Plemenár sme šli na Veľkú Raču a odtiaľ je ohromný výhľad široko ďaleko. Je tam vyhliadková vežička, kde je 360 °-vý smerovník, ktorý ukazuje a pomenúva okolité vrchy, takže sme si sumarizovali, kde sme boli a obdivovali sme krásu slovensko-poľských pohorí.

20.07.2014 nás mikrobusy odviezli na Kysucké vrchy – Biely potok. Odtiaľ sme po horúčave šliapali na Púpov. Bohužiaľ z tohto vrcholu sme nemali žiadny výhľad, pričom za stromami sa týčil Veľký Kriváň L

Po prestávke sme z Púpova zišli do rodiska Juraja Jánošíka, do osady Šípková. Sú tam také malebné drevené chalúpky...juj, krásne...ALE ako to bohužiaľ na Slovensku chodí – ochota jááák..., hľadali sme rodný dom Juraja Jánošíka a pýtali sme sa naň chalupárov, ktorí neboli veľmi ochotní nám povedať, ktorý je to dom. K Jánošíkovmu domu neviedla žiadna značka a ani nebol nijako označený. To, čo nám označili ako jeho rodný dom, bola iba kopa starých dosiek, rástla tam dvojmetrová žihľava = k tomu niet, čo dodať...Je tam aspoň pamätník Juraja Jánošíka, o ktorý sme sa doslova potkli.

A tak sme šli ďalej na Veľký, tzv. Fatranský Kriváň. Mikrobusy nás zaviezli do Vrátnej, kde sme nasadli na lanovku, ktorá nás vyviezla pod Chleb. Je odtiaľ nádherný výhľad, k nemu sme si urobili ešte takú atmošku - na Veľkom Kriváni sme si za sprievodu harmoniky zaspievali zopár ľudových piesní a pozerali sme na Veľký, Malý Rozsutec, Chleb, Stoh a ďalšie okolie...

....naozaj platí, že Slovensko je krásna, malá veľká krajina, ktorú treba precestovať.

Alexandra Mamrilová

KRÁĽOVA HOĽA

Krásne skoré nedeľné ráno 22.6.2014. Stretko sme si dali o 4.45 hod pri našom kostole. Aj napriek mnohým atraktívnym turistickým cieľom nášho KST Čakaň Tulčík sme sa konečne s mamkou rozhodli, našli si čas a pridali sa ku skupinke úžasných ľudí, s ktorými sa chystáme prežiť úžasné chvíle a úžasné zážitky. Naším dnešným cieľom je vrch opradený legendami a povesťami, ospevovaný básnikmi. Patrí k najnavštevovanejším vrchom Nízkych Tatier. Spolu s Kriváňom považovaný za národný vrch Slovenska. „Strecha Slovenska“. Áno, hovoríme o Kráľovej holi (1946 m n.m.). Kráľovú hoľu ku Kriváňu neviaže len skutočnosť, že sa považujú za národné symboly Slovenska, ale aj láska. Aspoň ta sa vraví v jednej z povestí...

Príbeh vernej lásky

Švárny Kriváň sa veľmi dávno zamiloval do územčistej Kráľovej hole. Tá jeho lásku opätovala, a tak sa dlhé stáročia dorozumievali pohľadmi, vetrom a oblakmi. Neskôr zatúžili byť aj bližšie pri sebe a dotknúť sa jeden druhého. Ich láska a túžba bola taká veľká, že nakoniec z ich roztúžených tiel vytryskli dva pramene: biely pod Kriváňom a čierny pod Kráľovou hoľou. Dodnes vytekajú spod oboch vrchov a v Liptove sa spájajú do jednej rieky. Z Bieleho a Čierneho Váhu tak vzniká Váh, plod lásky Kriváňa a Kráľovej hole.

Asi po dvoch hodinách cesty autom sme sa dostali do krásnej rázovitej dedinky Šumiac. Odtiaľ je výstup na vrchol po modrej značke (asi 3,5 hod). Hoľa je typická mohutným rozložitým tvarom. Od r. 1960 je na nej televízny vysielač – retranslačná stanica, ku ktorej vedie asfaltová cesta  - atraktívna cyklistická vysokohorská trasa. Po krátkom úseku, ktorý sme prešli po spomínanej  ceste zabočujeme do lesa a na vrchol sa usilujeme dostať lesným chodníčkom. Hoci spočiatku sa nám zdala túra celkom ľahká, pod vrcholom už aj zdatným turistom dochádzali sily. Konečne sme hore. Kráľová hoľa sa za dobrého počasia odmení fascinujúcim kruhovým výhľadom, ktorému dominuje očarujúca panoráma Vysokých Tatier. No dnes na turistov asi veľmi nemala náladu. Privítala nás chladným veterným počasím. Nikdy som si nemyslela, že aj v lete sa dá premrznúť na kosť. Hoci som si Kráľovú hoľu spájala s jednou z najpopulárnejších slovenských ľudových piesní, žiadny zelený strom som tam nenašla. Občerstvili sme sa, zajedli, čo sme mali nabalené v ruksakoch, pomedzi chladné chuchvalce mrakov sme si skrehnutými rukami urobili zopár záberov a pobrali sa na zostup dole.

Po príchode naspäť do dedinky Šumiac sme využili príležitosť a navštívili jedinečné Múzeum zvoncov a spiežovcov. Múzeum je súkromnou zbierkou pána Mikuláša Gigáca. Videli sme tam malé zvončeky pre ovečky i veľké zvonce pre kravy a kone.  V súčasnosti  v malej rodinnej drevenici vystavuje okolo 2 000 zvoncov. Z rozprávania pána Gigaca sa dozvedáme, že od mladosti sa venoval chovu oviec a darček od starého otca - šesť zvončekov, naštartoval jeho celoživotnú vášeň. V drevenici sa našlo miesto aj pre ďalšie predmety, ktoré používali bačovia a pastieri, ale aj remeselné výrobky z iných krajín. Majiteľ tejto ojedinelej a zaujímavej zbierky nám zahral na niekoľkých hudobných nástrojoch a jeho slovo nás všetkých povzbudilo a naštartovalo do ďalších dní. Bolo to perfektné ukončenie krásnej  turistickej akcie.  Unavení, trošku premrznutí, ale  optimisticky naladení a plní zážitkov sme nasadli do áut a tešili sa domov. Verím, že ešte budem mať veľa príležitostí zúčastniť sa takýchto výletov.

                                                                                                     Anna  Kopčáková

ZBOROVO NA HRAD ZBOROV 

Prvú aprílovú nedeľu vyrážame z Tulčíka na dvoch autách na Horný Šariš. Cieľ - Zborovský hrad.

Myslela som si, že Zborov je nejaká východniarska „dierka“ s 50-mi obyvateľmi a mini hradíkom a pritom ...

Na hrad sme vyrazili z parkoviska pred Zborovom, blízko vojenského cintorína z 1.svetovej vojny. Tam sa nám nepodarilo zájsť, snáď nabudúce. Cestou na hrad, náučným chodníkom po rozkvitnutej lúke, míňame potok Kamenec a vchádzame do lesa. Na lesnej cestičke nás víta krásna a elegantná salamandra škvrnitá! Jééééééééééééj, to je radosti! Pózuje, povykrúca sa a my rýchlo fotíme, pretože takého tvora už len tak človek nestretne. Po chvíli ju fotenie omrzí a lenivo odpochoduje do mokrého lístia. My  pokračujeme v našej púti.

Pri starom dube, ktorý si isto pamätá aj hradných pánov, prechádzame cez vstupnú bránu a tu sa nám naskytne pohľad na zvyšky hradných múrov. Po dôkladnej prehliadke musím pripustiť, že Zborovský hrad ma úplne dostal svojou veľkosťou a dôležitosťou, históriou, svojou stavbou (riešený terasovito ako torta, čím vznikli tri nádvoria) a obrovskou vínnou pivnicou. Nadchol ma neuveriteľným výhľadom na okolie a okolité lesy, dediny, či na rómske slumy. Ani chladnejšie a upršanejšie počasie nám nepokazilo úžasné dojmy. Kto nebol, môže ľutovať! Všetci sme boli nadšení ako pokračujú práce na záchranu hradu, okomentovali sme stavbárske umenie tej doby – ako to v tom 13. či 14. storočí stavali, keď to drží doteraz...Hmm, hmm, hmm. Po prehliadke hradu sme sa posilnili olovrantom a teplým lipovým čajíkom, niektorí si pospomínali, aké boli v Zborove či Smilne perfektné zábavy. Po prehliadke tohto rozsiahleho hradu pokračujeme prechádzkou cez historickú dubovú alej Františka Rákocziho do Dlhej lúky.

Návštevou Bardejovských kúpeľov som si oživila spomienky zo školského výletu. Prešli sme sa po kúpeľoch, obdivovali budovy, hotely, krásne kvetinové záhony a zašli sme aj do skanzenu. Bola to pekná prechádzka minulosťou aj keď trošku studená a upršaná.

Na záver turistické heslo pre tých, ktorých odradí „zlé počasie“, a ktorým sa riadia vraj aj Fíni: „Na turistiku neexistuje zlé počasie, len zlé oblečenie.“

                                                                                                         Alexandra Mamrillová

POTULKY PO NAŠICH CHOTAROCH

Tohoročnú pešiu turistickú sezónu sme v rámci 100 jarných kilometrov zahájili v nedeľu 23.3. potulkami po našom chotári, aj keď už predtým 1. marca tomu predchádzala túrka na Bikovec (Slivnický Bikoš). Počasie prialo turistickým nadšencom pri obidvoch akciách, zopár kvapiek dažďa nás pri prvej túre neodradilo, pretože aj dážď má svoje kúzlo.

Cieľom našej druhej trasy bola chata Jagerka na Raslavických verchoch. Od kríža na Leškoch cez Šoškút sprevádzaní spevom škovránka za teplého slnečného počasia sa dostávame až k potoku popod Vyšný les, lúkami až na Verestvíň, míňajúc posed, vchádzame do lesa k demjatskej urbárskej besiedke v Rišu a miernym stúpaním sa dostávame k chate.

Tu v príjemnom prostredí rozložíme ohník a kým opekáme slaninku, v kotlíku už bublá voda na kávu - vďaka za toto pohostenie patrí Jarke a Vincovi Mackovcom. Niektorí si nazbierali ešte nerozkvitnuté bahniatka a pokračovali sme popri Raslavickej škôlke až na Ropaď k senníku, smerom ku Hradzenej studni a poľovníckej chate Hradzenka. Neobišli sme ani Čakaň, kde nás čakalo nemilé prekvapenie v podobe množstva plastových, sklenených fliaš a odpadkov. Vyzerá to tak, že bude brigáda! A nie len to. Zaumienili sme si urobiť opatrenia na zachovanie poriadku na Čakani. Akciu sme ukončili zostupom popri starých tenisových kurtoch na Vyšnom konci (Falubik). 

Pocity z tejto akcie za všetkých nás vyjadrila Marta Horvátová: „dostalo ma hlavne prostredie, v ktorom je stará poľovnícka chata situovaná, cestu k nej nám skrášľovali hlávky veternice, pľúcnika a podbeľu, mladý brezový háj pri nej je očarujúci. Slaninka opečená v prírode a naservírovaná na obyčajnom stole bez drahého prestierania chutila báječne, k tomu spev vtáčikov tešiacich sa z jarného slniečka, závany nezbedného vetríka, partia úžasných ľudí...čo treba k peknému dňu viac...?

K pohode mi nechýbajú preľudnené vychýrené turistické strediská, na regeneráciu duše i tela mi úplne stačia malebné zákutia krásnej slovenskej prírody, len ich treba objaviť!“

                                                                                                         Majka Pekárová

ČERGOVSKÁ STOPA

22. 2. 2014 sa uskutočnila táto skvelá akcia na ktorej sa zúčastnili aj naši cyklo priatelia T. Horvát, M. Minčák, M. Krescanko a Jančík. Hlavne seba reprezentovali na trase z Raslavíc až na vrchol pretekov pri Chate Čergov / 920 m n.m./ a samozrejme všetci sme im držali palce.

tím Čakaň Tulčík

HERMANOVSKÝ ŠLID - 10. ROČNÍK

KST – Chotárna Hermanovce organizoval v nedeľu 12.1.2014 HERMANOVSKÝ ŠLID - 10. ročník. Na kratšiu trasu pešieho pochodu sme sa vydali o 09:00 hod z Hermanoviec na Chrasť, kde stojí drevený dvojkríž s tabuľkou, na ktorej sú zo známej piesne tieto slová „Slovensko moje, otčina moja krásna si ako raj“.  Neďaleko dvokríža je na kraji lesa Urbárska koliba, v ktorej sme sa krátko zastavili. Potom naše kroky pokračovali cez Lazy (drevený kríž s umučením) do sedla Mindžová (860 m) a k útulni Chotárna. Tu mali organizátori pre nás pripravený čaj s rumom a slovenský hamburger (chlieb so šmaľcom a cibuľou). Vedľa peknej útulne je krásny altánok s ohniskom.

Ocko mi povedal, že sa treba poďakovať ľuďom, ktorí to postavili, obetovali voľný čas, námahu a financie. Verím, že to bude slúžiť čo najdlhšie pre ľudí, ktorí majú radi prírodu a nebude to devastované niektorými jedincami. Miesto je ideálne pre pozorovanie okolitej krajiny a sú odtiaľ pekné výhľady.

Po občerstvení sme sa vrátili k turistickému smerovníku v sedle Mindžová a po Štefanovskom hrebeni (vpravo v doline boli Lipovce), prechodom cez Lázny jarok, sme sa dostali na hermanovský chotár a späť do Hermanoviec. 

Za KST Čakaň Tulčík sa akcie zúčastnili Vinco a Jarka M., Majka Peky a z Demjaty ocko Miro, mamka Janka, strýčko Jančo a JA – Bianka.

Musím sa priznať, že sa mi ráno nechcelo ísť z domu (cestou autom som aj šomrala), ale nakoniec som veľmi rada, že som sa prekonala a tak som mohla spoznať ďalších turistov a vidieť krásny kraj. Teší ma, že moju drevenú vyrezávanú palicu (bakuľu), na ktorú mi ocko pribíja odznaky z turistických miest, ktoré som navštívila, si všimli mnohí turisti a veľmi sa im to páčilo.

Celkom sme prešli 14 km s prevýšením 540 m. V ponuke bola aj trasa v dĺžke 24 km s prevýšením 670 m. Spolu sa prezentovalo 220 účastníkov. Autobusy boli z Košíc, Prešova a veľa turistov prišlo na autách. V cieli túry – reštaurácii v Hermanovciach, každý účastník dostal odznak 10. ročníka Hermanovského šlidu s vyobrazeným bežkárom. No tohtoročná zima je zatiaľ neobyčajná a tak namiesto bežiek a snehových závejov sme videli stádo pasúcich sa ovečiek a kôz. Okrem odznaku sa turisti v reštaurácii mohli zahriať ponúknutou frundžavicou (okrem mňa) a chutnou kapustnicou.

Kultúrny program miestnych folkloristov sme nevideli, lebo sme odišli autami skôr k nám do Demjaty, kde nám mamka pripravila „posedenie“ pri vianočnom stromčeku.  Potom ocko, strýčko a Majka sa vrátili späť do Prešova , do kostola sv. Mikuláša na svätú omšu, poklonili sa Jezuliatku v kostolnom Betleheme a pozreli si vianočnú výzdobu v centre mesta.

Takže všetci môžeme konštatovať, že sme prežili peknú januárovú nedeľu, hoci bez snehovej periny. Snáď o rok to bude už na lyžiach.

                                                                             Bianka Šoltésová a strýčko Jančo    

NOVÝ ROK NA ČAKANI

Po štvrtýkrát vítame Nový rok na Čakani. Po štvrtýkrát pripíjame na nový turistický rok, rozdávame kalendáre, zasmejeme sa na dobrom vtipe, zaspievame koledu, zaspomíname na staré zážitky a plánujeme nové túry. Akurát tohto roku to máme bez snehu. Ale nevadí, slaninka a klobáska od Pecuchovcov, koláčiky babky Mackovej, slivovička Vincovica od Mackovcov pohladia žalúdok a Marošove slová pohladia aj dušu.

„Pre mňa najmilšia, najkrajšia a môjmu srdcu najbližšia turistická destinácia. Miesto pokoja, panoráma bdejúca nad našou dedinkou. To je náš Čakaň, moja srdcovka. Ďakujem všetkým, ktorí s nami boli.“                                                        

                                                                                                                  Maroš Mackanič