ARCHÍV 2015
Tak ako pred tromi rokmi sa na Sliezskom dome stretávam s už známou vysmiatou tvárou Vinca Klobušovského. Ako inak, po dohovore s ním vystúpili dvanásti členovia turistického klubu ČAKAŇ Tulčík na Gerlachovský štít. Predstavujem ostatných vodcov a ďakujem, že organizovaní turisti si objednali služby Spolku HV VT. Nestáva sa často, aby si niekto objednal v jeden deň štyroch horských vodcov.
Po zoznámení hneď vyrážame smer Velická próba. Počasie je hmlisté a všetci dúfame, že nás čaká pekný deň. Keď sa naväzujeme na lano, nové tváre sa s veľkým záujmom pozerajú a vypytujú na ďalší smer a obtiažnosť výstupu. Celú atmosféru odľahčuje skutočnosť, že dobrá domáca slaninka nechýba chalanom v ruksakoch ani tento rok. Po povinnej ochutnávke pokračujeme. Máme trochu obavy, pretože v predchádzajúcich dňoch bolo studené počasie a keďže nasnežilo, sneh sa vo vyšších polohách nestihol roztopiť. Nevadí, v batohoch máme „mačky“ a po výstupe cez sedlo pod Kvetnicovou vežou a Lavínovou lávkou zisťujeme, že snehu už nie je veľa a vplyvom oteplenia zmäkol. Počasie je premenlivé, hmlu strieda slnko a my vidíme aj doliny a susedné štíty. Počas celého výstupu nezabúdame ani na fotodokumentáciu, po čase si beriem Vincov fotoaparát k sebe a zvyšok túry zaznamenávam ja. Naše družstvo je v celku rýchle, ale aj tak máme na dohľad skupinu, ktorá vyštartovala o niečo neskôr z dôvodu čakania na náhradného vodcu. Na vrchol prichádzame ako prví, no počasie nám nedovoľuje vychutnať si panorámu z najvyššieho štítu Slovenska. Napriek tomu fotíme vrcholové podobienky s čerstvo navrhnutou vlajkou turistického klubu ČAKAŇ Tulčík.
Po občerstvení a ochutnávke domácich údenín a slivovice ešte chvíľu čakáme na poslednú skupinu. Po čase nám je už trochu chladno tak naháňam chlapov na zostup. Všetci sú za a cesta dole im ide od „nohy“. Po dobrej hodinke stojíme pri „skale hojnosti“ v Batizovskej doline. Na skale dojedáme a dopíjame zásoby a pozeráme do próby na ostatné skupiny. Počasie sa trochu vylepšilo, ale je chladno tak schádzame okolo plesa na magistrálu a ňou naspäť na Sliezsky dom. Tu sa s niektorými účastníkmi lúčim a čakáme na poslednú skupinu. Prichádza len vodca a s úsmevom rozpráva, že jeho družstvo ide „pomaličky kochajúc sa tatranskou prírodou“. Postupne sa lúčim s Vincom a chalanmi s poďakovaním a želaním pekného večera a šťastným návratom.
Za volantom si v mysli prebehnem celý výstup a som rád, že sme mali na lane správnych ľudí, ktorí si vedia v horách oddýchnuť, aj keď to niekedy trochu bolí. Dúfam, že tento výstup s KST ČAKAŇ Tulčík nebol posledný.
Horskí vodcovia: Rudolf Žufa
Václav Brož
Rastislav Šroba
Ivan Krajčír
Dňa 13.9.2015 – nedeľa, náš cieľ je ďaleký, no sila zdolať ho je veľká. Naším cieľom je Ďumbier. Po 160 km bezproblémovej cesty sme minuli Demänovskú jaskyňu slobody. Počasie nám prialo. Na túru sme vyrazili zo strediska Lúčky, rázcestie pod Krčahovom, prešli sme Širokú dolinu, Krúpove sedlo 1922 m n.m. a po štyroch hodinách v miernom tempe chôdze sme sa už fotili na Ďumbieri 2046 m n.m. na najvyššom bode pohoria Nízke Tatry. Kochať sa výhľadom z Ďumbiera je niečo neopísateľné. Vysoké Tatry, Liptovská Mara, Chočské vrchy, Malá a Veľká Fatra...Naša Jarka pri každom mihnutí sa v tráve videla medveďa hnedého no boli to len zbierači čučoriedok... aj my sme trošku sladučkých čučoriedok pozobkali, no neprezraďte to medveďom... Z Ďumbiera hop naspäť do Krúpovho sedla a hrebeňovkou krásnym vydláždeným chodníkom za 1 hodinku na Kamennú chatu 2000 m n.m. a na Chopok 2024 m n.m.
Cesta z Chopka bola veľmi náročná, zvolili sme trasu severnou stranou Chopku popod vleky až na stredisko Záhradky. Kolená dostali zabrať a preto taktiky chôdze sa menili z račej chôdze (naopak) do štýlu ciky-caky až do normálu. Domov sme dorazili o 20.30 hod, rozlúčili sme sa s Martinkou z Pušoviec a krásne unavení sme sa tešili na posteľ a na ďalšiu túru.
So svojimi postrehmi sa s vami podelila Čakanistka Marta.
V druhej polovici júna sme si naplánovali túru do Národného parku Poloniny. V najvýchodnejšej časti Slovenska sa tento park rozprestiera na hraniciach s Poľskom a Ukrajinou v Poloninách Bukovských vrchov. 80 % parku tvoria lesy kde prevládajú bukové porasty. Medzi nimi sú aj pralesy, ktorých najväčšia koncentrácia je práve v Národnom parku Poloniny. Významné percento plochy parku zaberajú lúky na hlavnom hrebeni Bukovských vrchov nazývané poloniny.
Odchod bol naplánovaný tradične od miestneho kostola o 5:00 hod. Po dvoch hodinách sme docestovali do Novej Sedlice. Náučným chodníkom sme putovali na Čierťaž (1071 m n.m.) a odtiaľ sme výstupili na najvýchodnejší bod Slovenska – vrchol Kremenec (1 208 m.n.m.). Chodník vedie na miesto, kde sa stretávajú naše susedné krajiny – Poľsko a Ukrajina. Po krátkej pauze na občerstvenie a krátkej fotodokumentácii sme prechádzali cez Stužický prales, ktorý je so svojou výmerou 615 ha naším najväčším kompaktným pralesom na Slovensku.
Pralesy Stužica, Havešová a Rožok boli v roku 2007 zapísané do zoznamu Svetového dedičstva UNESCO. Cesta späť to však bola ešte dlhá, naprieč lesom. Nevyhli sa nám ani menšie zdravotné problémy jedného účastníka. Napokon sme všetci dorazili zdraví do cieľa, kde sme si po namáhavej túre dopriali menší relax a občerstvenie. Na spiatočnej ceste sme si pozreli aj vodnú nádrž Starina. Vodná nádrž má objem 59,8 mil. m³ vody a rozprestiera sa na ploche 240 ha, priehradný múr má výšku 50 m. Jej výstavbe predchádzalo vysťahovanie 7 dedín z dôvodu ochranného pásma zdroja pitnej vody nad nádržou v 70. rokoch 20. storočia. Išlo o obce: Dara, Ostrožnica, Ruské, Smolník, Starina, Veľká Poľana, Zvala.
Príroda je tu prekrásna. Určite sa tu ešte vrátime a preskúmame ďalšie nádherné zákutia tohto kraja. Príjemne unavení a obohatení o nové zážitky sadáme do áut a vyrážame domov.
Miroslav Macko
RUNINA
Po návrate z Kremenca do Novej Sedlice a dobrom čapovanom pivku sme sa poniektorí vybrali do dedinky Runina hľadať pútnické miesto zvané Tri studničky. Na konci dediny sme odstavili auto a po opýtaní domácej panej sme sa vybrali po lúke nad dedinou k Trom Studničkám. Cestou sme sa posilnili lesnými jahodami. Názov tejto lokalite dalo údajné zjavenie Bohorodičky, keď v roku 1927 ju videl vtedy 9 - ročný Juraj Regula. Prichádzajúci ľudia pili vodu zo všetkých troch studničiek veriac, že má liečivé účinky.
Jano a Evka
39. ROČNÍK VÝSTUPU NA STEBNÍCKU MAGURU
10.5.2015 Trasa: Bardejovské Kúpele – sedlo Čerešňa – Stebnícka Magura ( 900 m) – Tri studničky – Bardejovské Kúpele
Celkom: 13,2 km Akcia: OÚ Stebník, OÚ Zlaté, KST Bardejov
V nedeľu o 09:30 z Tulčíka autom (v oklieštenej zostave -iba traja) sme sa dopravili na neplatené parkovisko pred B.Kúpeľami. S dáždnikmi v ruke sme vystúpili na Stebnícku Maguru, zapísali sa do prezenčnej knihy (Miro Macko bol 100. účastníkom), ochutnali sme guľáš a čapované pivo. Na vrchole už nepršalo, ale bolo dosť chladno.
Národná prírodná rezervácia Stebnícka Magura ma rozlohu 184,24 ha a bola vyhlásená v roku 1964. Platí v nej najvyšší, teda 5. stupeň ochrany.
Na vrchole je od roku 1975 postavený 81 m vysoký televízny a rozhlasový vysielač s priľahlou budovou. Televízne antény sú vo výške 70,7 m a rozhlasové vo výške 46 m nad zemou. Pred nepriazňou počasia nás na vrchole ochráni drevený turistický prístrešok.
Chodníkom dole z Magury sme sa zastavili pri Troch studničkách a v B.Kúpeľoch sme sa prešli po Lávke priateľstva (jedná z piatich najdlhších drevených lávok na Slovensku), pozreli sochu rakúskej cisárovnej a uhorskej kráľovnej Alžbety (prezývanej Sisi), ktorej trojtýždňový pobyt pripomína socha z roku 1903 v miestnom parku pred hotelom, v ktorom bola ubytovaná. Na záver pochodu sa na nás už usmievalo slnko a tak pre počasie tohto výstupu na Maguru platilo porekadlo - zlý začiatok, dobrý koniec.
J.Kundrát
LYSÁ STRÁŹ
Ráno 7.14 hod nás nastúpilo v Tulčíku na vlak 6 nadšencov turistiky z KST Čakaň Tulčík. V Prešove sme sa postupne rozrástli na peknú skupinku, ktorá sa dopravila MHD-éčkou do Kanaša a tam sa začal výstup na Lysú Stráž 696 m.n.m. Lysá Stráž možno že pre nás je len takým slabým čajovým odvarom Stráže, ktorá je pre nás obdivovanejšia, vyššia, majestátnejšia, no výhľad z Lysej Stráže je omnoho krajší. Dedinky ako Záhradné, Slivník, Mošurov, Terňa, Hradisko sú ľahko rozpoznateľné, samozrejme Veľký Šariš a Prešov vidieť ako na dlani. Hore sme si pozreli aj nie príliš zachovalé koľajničky, ktorými sa v minulosti na Lysú Stráž dopravovali bezmotorové lietadlá. Po občerstvení zostup, foto pri Zimnej studni a cez Ternianku smer Tulčík.
Nádherný celodenný výlet s ideálnym počasím, prevýšením 460 m, tí čo ostali doma môžu len ticho závidieť a ľutovať.
Čakanistka Marta H.
K ZELENÉMU PLESU
15.3.2015 Vysoké Tatry: Kežmarská Biela voda (915 m) – Chata pri Zelenom plese (1550 m) a späť. Celkom: 15,6 km. Akcia: KST Tatran Prešov
Bola to rozlúčková akcia so zimnou turistickou sezónnou. Do V.Tatier sme sa dopravili jedným veľkým a jedným menším autobusom. Za KST Čakaň Tulčík nás bolo sedem. Miro Š. s Biankou prišli svojím autom. Zhruba polovica účastníkov išla na lyžiach a ostatní peši. Už na začiatku trasy nás potešila modrá obloha a pohľad na Skalnaté pleso, Lomnické sedlo a Lomnicky štít. Počas stúpania chodníkom sme zažili krásnu zimnú krajinku s bielučičkým snehom. Počasie nám umožnilo obdivovať okrem iných aj Jastrabiu vežu nad chatou, Kolový štít, Čierny štít, aj Belianske Tatry. Prešli sme sa aj po zamrznutej hladine Zeleného plesa. Pre mladších turistov pripomeniem, že Chata pri Zelenom plese mala v minulosti názov Brnčalova chata, alebo hovorovo Brnčalka).
J.K.
ZIMNÝ PRECHOD ČERGOVOM
Dňa 21.februára 2015 sa konal tridsaťštyri kilometrový 48. ročník prechodu Čergovom Jána Turlíka, ktorý bol usporiadaný pod gesciou KST Mladosť Odeva Lipany. Za naše farby sa prechodu zúčastnili: Miro, Miro - junior, Maroš, Vinco a ja Paľo.
Autom nášho kamaráta Bulyho nás šofér Jozef cez Hradisko previezol do Lipan, kde sme nastúpili do autobusu, ktorým sme sa previezli do Kyjova. Po privítaní a podaní ďalších pokynov sme sa presunuli až na značku za obcou, kde sme pripli namazané bežky a o 8.30 hod. začali samotný pochod. A ten Vám poviem začal pekne z ostra päťkilometrovým šľapákom do kopca smer Minčol. Počasie bolo ideálne -3 stupne, v dolinách bezvetrie, ale počas šľapania na kopec sme mali pocitovú teplotu aj + 40 stupňov, tep 200/ min. Napríklad „čergovský panic“ Maroš – nebudem ho ďalej menovať, mal tep 350 ! /min. Mazali sme z vonku aj z vnútra a kopec nemal konca kraja. Na Minčol sme sa vyplazili bez ujmy na zdraví. A tam prišlo rozčarovanie z ideálneho počasia. Fučalo snáď zo všadiaľ, aj z rupsaka a to po celú dobu prechodu. Krátka prestávka, pár foto záberov, pretože výhľady boli aj na naše veľhory skutočne úchvatné. A pokračovali sme na Priehybu, základný bod s občerstvovacou prestávkou a možnou ústupovou cestou do Majdanu. Stopa bola fajn aj snehu bolo dosť, avšak pôžitok z pochodu nám znepríjemňovali pováľané stromy, ktoré sme mali celou cestou prechodu. Do sedla pod Priehybou sme dorazili okolo 12.30 hod. Posilnili sme sa zo zásob, čo batoh dal, namazali lyže a vyrazili do boja s obávaným kopcom Priehyba. Na spomínanú únikovú cestu sme ani nepomysleli, možno trošku, ale pocit víťazstva, ktorý sme mali za cca 3 hodinky pred sebou bol oveľa silnejší. Vyšli sme ! Keď mal „čergovský panic“ tep na Minčol 350/min. tak tu ho mal 500/min.
Stopa plynula, sily ubúdali, slniečko svietilo a vietor sa besnel. Čo viac si priať. Hodinu pred chatou Čergov Miro opustil bežky, no nie dobrovoľne. Odlepila sa mu celá podrážka na lyžiarke. Asi kilometer to skúšal po svojich, no v 50 tich cm zabárať sa do snehu ešte hodinu – nemysliteľné. Šnúrky, obväz a izolačná páska okoloidúcich ho postavila opäť na pevné bežky. Určite bola pevnejšia ako za nova. Na chatu Čergov sme dorazili, došmýkali sa v rozpätí od 14.45-15.45 hod. Všetci sme si zaslúžili aj teplú kapustničku, ktorá po tej fúkanici prišla určite vhod. Niektorí z nás sme si dali odpočinok a ostali cez noc na chate, vynovená botaska s Mirom ? aj so synom sa vydali do Hradiska. Dodatočne sme sa dozvedeli, že to absolvovali pešo, lebo nejaký nešťastník si z lesnej cesty urobil pretekársku dráhu a celú ju štvorkolkou rozryl. Druhý deň ráno sme sa spustili do Hertníka, kde nám išiel vláčik motoráčik. Neodporúčame trasu Hertník – železničná stanica Hertník, ona totiž pešo trvá 35 min a nič tam nie je . Stanica vyzerala ako po bombardovaní.
Aj napriek spomínaným peripetiám tento ročník prechodu bol čarovný s krásnymi výhľadmi a nezabudnuteľnými zážitkami.
Ďakujeme za slniečko, ďakujeme za búrlivák, ďakujeme za krásne spomienky.
Paľo Bilas
TULČÍCKE OPERUNKY
V nedeľu 8.februára 2015 sa uskutočnila spoločná akcia turistických klubov Čakaň Tulčík a Jantár Kapušany.
Nebola to prvá spoločná akcia - v máji v r. 2014 spolu upravovali oddychovú zónu pre turistov v blízkosti Kapušianského hradu a už dva krát absolvovali Štefanský hviezdicový výstup na Kapušianský hrad, pod patronátom Jantár Kapušany.
K samotnej akcii: počasie nebolo veľmi vľúdne, sneženie (ale čo čakáme vo februári?) s vetríkom, zato privítanie „Čakaňu“ bolo veľmi priateľské, hrejivé (ostrô), ktoré nás všetkých nabudilo tou správnou nedočkavosťou po športových výkonoch. V pláne bola pešia a lyžiarska turistika. Za TK Jantár sa akcie zúčastnilo 10 členov, celkovo 27. Najmladší Lukáš (10 rokov) spolu s bratom hýria aktivitou a „ akčnými“ nápadmi. Po úvodnom slove a oboznámení sa s trasou z úst predsedu Vinca (komu česť, tomu chvála) sme sa dali na trasy, lyžiarskou a pešou po troch kopcoch cez tri chotáre.Spoločné stretnutia lyžiarov a pešiakov boli na chotárnych kopcoch: Tulčícky - Čakaň, Podhoranský – Syrová hora, Demjatský – Šoškut s krátkou zastávkou, malým oddychom, správnym posilnením, priestorom na foto na poľovníckej chate Hradzenka.
Po „náročnej“ turistike so zasneženými výhľadmi sa všetci turisti bez rozdielu „zbraní – spôsobu presunu“ stretli na malom občerstvení u aktívnej, optimistickej členky Čakaňu „Babky“ Mackovej pri horúcom čaji, posilnení a nezabudnuteľnom domácom hamburgeri – chleba zo šmaľcom a s cibuľou.
Atmosféra bola úžasná, nákazlivá s kladnými ohlasmi a očakávaním ďalších spoločných akcií klubov blízkych si náturou i chotármi.
Jano, Viera N.
